Čo nám dnes vlastne hovorí Sviatok Krista Kráľa?

V poradí 34. nedeľa v roku je tiež známa ako slávnosť nášho Pána Ježiša Krista, kráľa vesmíru. Tento sviatok založil v roku 1925 pápež Pius XI. v reakcii na rastúci sekularizmus na Západe a nevyriešenú rímsku otázku. S veľkou jasnosťou a hĺbkou vyjadrila Svätá stolica svoju nádej, že sviatok bude mať vplyv na laikov. Pritom použila dlhý citát, ktorý stojí za to prečítať si a meditovať nad ním:

“Ak je Kristovi, nášmu Pánovi, daná všetka moc na nebi i na zemi; ak všetci ľudia vykúpení jeho drahocennou Krvou, sú novým právom podriadení jeho vláde; ak táto moc zahŕňa všetkých ľudí, musí byť jasné, že ani jedna z našich schopností nie je vylúčená z jeho ríše. Musí vládnuť v našej mysli, ktorá by mala súhlasiť s dokonalým poddaním sa a pevnou vierou k zjaveným pravdám a Kristovým náukam. Musí vládnuť našej vôli, ktorá sa má pridržiavať zákonov a príkazov Božích. Musí vládnuť v našich srdciach, ktoré by sa mali odvraciať od prirodzených túžob a musí milovať Boha nadovšetko a snažiť sa priľnúť k nemu. Musí vládnuť v našich telách a v našich údoch, ktoré by mali slúžiť ako nástroje pre vnútorné posväcovanie našich duší, alebo ako hovorí apoštol Pavol ako nástroje spravodlivosti pre Boha.” (zvlášť na nás samých).

Vízia Pia XI. je odrazom zrelého, plne formovaného, plne katechizovaného katolíka, ktorý pozná Krista ako Spasiteľa a Pána. Ak by tento pápež žil v dnešnej dobe a pozoroval by trendy katolíckej cirkvi, bol by šokovaný. Napríklad, samoidentifikovaní katolíci tvoria približne 68,1 milióna (20,8%) obyvateľov Spojených štátov, pričom iba asi jedna tretina navštevuje omšu raz týždenne. Z tejto tretiny mnohí nie sú katechizovaní a majú heterodoxné názory a praktiky.

Nedávna štúdia Pew Research Center uvádza, že 58% ľudí, ktorí sa zúčastňujú omše raz za týždeň, verí, že rozvedení a znovuzosobášení farníci, a tí, ktorých manželstva neboli anulované, by mali mať možnosť prijímať prijímanie. Až 42 percent si myslí, že manželia, ktorí žijú v nemanželskom zväzku, by mali mať možnosť účasti na Eucharistii a 46 percent si myslí, že pred-manželský sex je hriech. Určite nepreháňame, keď potvrdíme, že evanjelizácia by mala začať v laviciach – u tých, ktorí sa zúčastňujú omše iba raz za týždeň. Problém s miestnymi cirkvami je ten, že už to nie je katolícka cirkev v Amerike, ale americká katolícka cirkev: ba čo viac – Cirkev a okolitá kultúra sa stávajú nerozoznateľnými.

Veľká väčšina ľudí, ktorí tento článok čítajú, sa pravdepodobne s týmito chybnými farníkmi v laviciach neidentifikuje. Ide o zdeformovaných katolíkov, o tzv. vianočných či veľkonočných katolíkov, “kaviarenských katolíkov” alebo “kultúrnych katolíkov”, ktorí sa zúčastňujú omše iba raz v týždni – väčšinou preto, že majú taliansky pôvod, alebo sú to írski Američania. Je však dôležité, že ortodoxní praktizujúci katolíci sa upokorili a priznali, že majú veľa “neoverených” oblastí v srdciach, kde Kristus ešte nie je kráľom.

Srdce pokory sa pozerá na tento neporiadok medzi americkými katolíkmi a hovorí: “Bez Božej milosti niet cesty.” Prostá duša sa neponižuje alebo sa sama nebičuje, ale nazerá na seba objektívnym pohľadom a vie, že musí bojovať a nenávidieť hriech až do posledného dychu, ak chce mať v Kristovi účasť – tak ako hovorí sv. Pavol “aby si sám pripravil Cirkev slávnu, na ktorej niet škvrny ani vrásky ani ničoho podobného, ale aby bola svätá a nepoškvrnená.” (Ef 5, 27).

Proaktívny záväzok v pokore a slúženiu druhým je ako dobre vyasfaltovaná dvojprúdová diaľnica, po ktorej môže Kristus kráľ prísť a prevziať vlastníctvo oblastí nášho života, ktoré sú nateraz obsadené kráľovstvom hriechu. V živote mnohých mladých ľudí existuje istý posväcujúci proces. Keď sú single (slobodní), život je len o nich. Často sa stáva, že akonáhle sa oženia a začnú plodiť deti, život sa stále motá niekde okolo nich: manželka a deti existujú pre nich, aby uspokojili vlastné potreby a nie naopak. Ale potom v správne katechizovanom katolíckom svete sa objavuje tento výjav: manžel / otec si uvedomuje, aký sebecký je vo vzťahu k svojej rodine a rozhodne sa, že bude napodobňovať Krista v Jeho utrpení sebaobetovania sa. Toto je jeden z hlavných spôsobov, akým manželstvo / rodina mení chlapcov na mužov, keď srdce manžela / otca je naplnené pokorou a sebaspaľovaním.

Medziľudské vzťahy môžu byť zdrojom veľkej radosti, ale aj pecou utrpenia. Aj toto je však “bolestivý dar” v odhaľovaní tých nezevanjelizovaných oblastí nášho života, kde Kristus ešte nie je kráľom, pretože Duch Svätý používa manželov, deti, širšiu rodinu a priateľov ako “zrkadlá”, aby nás priviedol domov. Nárast Kristovho kráľovstva v našom živote je veľmi uľahčený praktizovaním katolíckého prežívania prítomnosti Boha, a to ako v Sviatku Krista Kráľa ako aj v tom, čo sv. Faustína označuje ako vlastná domáca “adoračná kaplnka”. Takto kultivujeme vlastné posvätenie, čo je skvelá cesta, ktorou Kristus Kráľ môže prísť a začať naplno vládnuť v našich srdciach. Keď sme v prítomnosti Boha a chceme sa s ním skutočne stretnúť, naša hriešnosť sa nám zjaví. Rovnako ako Izaiáš hovoríme: “Beda mi, áno, som stratený. Veď som muž s nečistými perami a bývam medzi ľudom s nečistými perami; a moje oči videli kráľa, Pána zástupov.” (Iz 6, 5) alebo podobne ako Peter po tom, čo Pán vykonal zázrak s rybami hovorí v prítomnosti Krista: “Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny.” (Lk 5, 8).

To však nie je koniec príbehu, lebo len v prítomnosti Boha nachádzame trón milosti: “Pristupujme teda s dôverou k trónu milosti, aby sme dosiahli milosrdenstvo a našli milosť a pomoc v pravom čase.“(Hebr 4, 16). A je to práve trón milosti, kde prichádza naša padnutá a smutná myseľ, vôľa, srdce i telo a hlásia sa k jedinému vlastníctvu Kráľa kráľov a Pána pánov; kde sú ľudské zdroje už vyčerpané a môže sa tu začať plnosť milosti. Tento proces nie je tak tajomný ani éterický, ako si niektorí myslia. Pre praktizujúcich katolíkov je bežné prechádzať fázami, v ktorých sa niekedy ťažko narába s vlastným časom, talentom a pokladom.

Peniaze obmedzujú, čas je obmedzený, nemáme náladu obetovať dary v prospech druhých. Ale potom čítame evanjeliový príbeh o chudobnej vdove, v žalmoch nájdeme odpoveď a dôraz na obetovanie, v piatok sa modlíme bolestný ruženec zameraný na smutné tajomstvá, v ktorých sa zdôrazňuje Kristovo vlastné darovanie.

 

Prítomnosť Boha nás mení

Poznáme spravodlivý a nespravodlivý hnev. Vidíme Krista, ktorý čistí chrám. Vo vlastnom svedomí môžeme začuť meno priateľa, ktorého niekto ohovára, prípadne že dieťa nášho blížneho bolo fyzicky a sexuálne zneužité. Tak ako odporný je nespravodlivý hnev, môže byť pre nás vykúpením identifikovanie pýchy a modlárstva v našich srdciach. Tieto však treba odstrániť, ak v nás má Kristus ustanoviť svoju vládu. Ak vrčíme na ženu či muža, keď sme sa stratili niekde na ceste domov a on/ona sa nás pokúšal(-a) správne nasmerovať, môžete ucítiť v sebe akúsi modlu, či pocit schopnosti, že všetko máte sami pod kontrolou.

Hnev je dym, modlitba je oheň. Kde vládne pokora, tam vládne Kristus. Ďalším spôsobom, ako odhaľovať modly v našich životoch, ktoré bránia Kristovej vláde, je položiť si otázku: “Môžem sa uspokojiť len s jedlom, oblečením, strechou nad hlavou a spoločenstvom Otca, Syna a Ducha Svätého?” Sv. Tomáš Akvinský určil štyri hlavné náhrady, ktoré ľudia používajú namiesto Boha: bohatstvo, moc, česť a rozkoš. Niekedy si ani nedokážeme predstaviť svet, v ktorom by sme nevykonávali svoju službu plodne a kde by sme nezasiahli do života niekoho. No niekedy musíme zomrieť takýmto víziam skôr, než by sa znova zrodili s Kristovou vôňou.

 

zdroj: CatholicExchange
il. obr.: unsplash

Zdieľajte
  • 230
  •  
  •  
    230
    Shares