A hneď ho Duch hnal na púšť. Na púšti bol štyridsať dní a satan ho pokúšal. Mk 1, 12-13

Svätý Marek píše, že keď Ježiš po svojom krste vystupoval z rieky, videl otvorené nebo a Ducha, ktorý ako holubica zostupoval na neho (Mk 1, 10). A hneď potom, ako sa ozval Otcov hlas, pokračuje evanjelista, ho Duch hnal na púšť (Mk 1, 13). Všimnime si prepojenie medzi Duchom, ktorý v plnosti spočíva na Ježišovi, a jeho utiahnutím sa na púšť, ktoré naznačuje text Písma. Ono je tajomstvom, ktoré sa pustovníka dotýka hlbšie ako kohokoľvek iného.

Slovo, ktoré vyslovil Otec, bolo slovom lásky: Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie (Mk 1, 11). Duch, ktorého mu dal, bol Duchom lásky. A Kristov odchod na púšť bol láskyplnou odpoveďou na toto slovo, na tento dar. Syn Boží sa nepotreboval pripraviť na svoj apoštolát, ale jeho ľudská prirodzenosť, zvlášť v takej pohnutej chvíli, túžila byť sama so svojím Otcom. Ako správne usúdil Guardini, Duch ho prinútil vydať sa do divočiny, ďaleko od svojich drahých, ďaleko od ľudí na brehu Jordánu, kde nebol nikto iba jeho Otec a on.

Možno si ešte nezažil hnutie milosti ako toto, ktoré by ťa tak jasne viedlo do pustovne. Zdá sa ti, že jeho úlohu neraz preberajú celkom profánne okolnosti, že ťa ony tlačia, miesto aby si ich ty riadil. A naozaj niekto iný riadi aj všetky takéto činitele, aby ťa sem spoločne priviedli. Duch Svätý aj teba núti vydať sa do divočiny, a  ty môžeš dať jedinú odpoveď, ktorú pripúšťa zotrvanie na púšti: láskyplný súhlas. Jasne ťa o tom môžu presvedčiť slová pápeža Pia XII.: 

Nie strach, nie pokánie, nie rozvážnosť sama osídľuje pustotu našich kláštorov, ale láska k Bohu.

Nebudeš na púšti dlho, a  svojim skutkom pokánia budeš chcieť určiť tesné hranice. Duch doby sa totiž stavia proti zármutku, ktorý nie je chvíľkový; vždy lačný po láske sa vyžíva vo svojich schopnostiach. Ty však máš právo oslobodiť svoju myseľ a srdce od zvratov pozemského života, použiť všetky ich zdroje na večné pravdy, na pravdu najvyššiu – na Boha, ktorý je svetlo (porov. 1 Jn 1, 5) a láska (1 Jn 4, 8).

Musíš ale vedieť, že tvoj pokoj nepríde hneď. Ježiš si pri svojej čistote a svätosti uložil nadľudský pôst ako symbolický obraz zápasu, ktorý budeš musieť zviesť, aby si v sebe upevnil krotkú vládu všetkých čností. Stretol sa s diablom tvárou v tvár a premohol ho, aby ťa varoval pred bojmi, ktoré ťa čakajú, a naučil ťa v nich víťaziť. Hradby svojej duše budeš stavať s lopatou v jednej ruke a s mečom v druhej (porov. Neh 4, 12), lebo utíšiť dušu je ťažšia a  dlhšia práca, ako by si sa nazdal. Medzi „úprimnosťou“ tvojej snahy a „pravdou“ tvojho odriekania je veľká priepasť, ktorú veľmi rýchlo objavíš.

Zamieril si na púšť nie s Ježišovou nevinnosťou, ale s prvotnou porušenosťou svojej prirodzenosti, ktorú ešte ranili a znetvorili tvoje zlozvyky a  hriechy. Keď si lámal svoje zväzky so svetom, netrhal si kus papiera, ale rezal do živej hmoty, z ktorej ešte neprestali klíčiť bujné výhonky tvojich náklonností. Často ťa snáď privedú do  pokušenia ľutovať sám seba, ale neoblomné zotrvanie v poslušnosti ťa pred ním ochráni.

Pravidlo, ktoré v boji uplatňuješ, bude veľkým činiteľom tvojej očisty a utíšenia, aj keď vyzerá nemilosrdné ako krútiaci sa mlyn. Na tvoje sebavedomie uvalí najtvrdší pôst, nech by mal akúkoľvek podobu, a postupne v tebe usporiada hierarchiu a obnoví harmóniu všetkých prirodzených a nadprirodzených čností. Že totiž poriadok vnáša do duše mier, nazýval svätý Augustín pokojom. S  jeho prísľubom ti pustovňa dáva aj výstrahu, že sa musí vyzbrojiť proti hrozbe, ktorou je nedostatok bdelosti, sily alebo modlitby. Náš pokoj je vzácny, pretože v sebe nosíme nepriateľov, ktorí naň číhajú, aj ich spolupáchateľov, ktorí nás zrádzajú pri jeho obrane. A predsa sa už stal niečím, čo medzi tvojimi vášňami a predmetom tých vášní vytvorilo odstup. Vezmi si k srdcu slová: Naše činy nás formujú. Ak ich veľkodušne prinesieš, tvoje zrieknutia, ktoré sa dnes zdajú také náročné, stratia svoju počiatočnú trpkosť. Ako bude rásť, láska v tebe spôsobí, že si jedného dňa zamiluješ, čo sa ti teraz javí odpudivé. Zatiaľ čo platí, že vyprahnutá a chudobná viera je vždy silnejšia ako láska, ktorá zabúda na svoje uspokojenie.

Diabol nie je mýtus, a  keby aj bolo prehnané vidieť ho v každom svojom pokušení, celá mníšska tradícia je jednotná v  tom, že mu pripisuje osobitnú zúrivosť voči anachorétom. Ako svedčí evanjelium (porov. Mt 12, 43), púšť bola považovaná za jediné miesto, ktoré obýval; a mních proti nemu podniká riskantnú výpravu, robiac všetko, čo je v jeho silách, aby ho vyhnal. Svätý Matúš dáva Ježišov odchod na púšť do výslovného súvisu s pokušením:

Potom Duch vyviedol Ježiša na púšť, aby ho diabol pokúšal. (Mt 4, 1)

Vedomie svojich osobných slabostí, doterajšie skúsenosti a veľká bolestivosť niektorých obetí by ťa mali upozorniť na zápasy, ktoré prídu. Púšť ponúka množstvo ich klasických prípadov, v ktorých tak skoro nevyhráš: provokujú ich samotné jej vynikajúce vlastnosti. Bojovať s  týmito nehmotnými, a teda nezraniteľnými vnútornými monštrami je často neuveriteľne ťažké.

Samota ťa chráni pred pokusmi sveta preniesť na teba svoju zvrátenosť. Keď nevidíš, nepočuješ, necítiš, nedotýkaš sa, nájdeš sa v pomerne bezpečnom priestore. Ale i tu na teba striehne hrozba, ktorá spočíva práve v tvojom obrátení sa do seba: ono vyvoláva horúčkovitú precitlivenosť, akési neprimerané vystupňovanie citov a  predstavivosti, ktoré tým, že prisudzuje prehnanú dôležitosť najbanálnejším veciam, ťa robí možnou obeťou posadnutia. V tvojom vnútri sa stupňuje trýzeň, ktorej detinské dôvody narúšajú tvoj pokoj a  spôsobujú ti veľké trápenie. Keby si viedol aktívny život, len by si pokrčil plecami a šiel ďalej – no v púšti ťa tieto prízraky budú prenasledovať. Tvoju krehkosť v  utrpení môže použiť Boh ako prostriedok, aby očistil tvoju dušu, ale môže z  nej ťažiť i  diabol so svojimi úskokmi. Len srdce otvorené voči osvietenému sprievodcovi odvráti od teba nebezpečenstvo, ktorému niektorí ľudia, žiaľ, podľahnú: posadnutosť, stihomam, škrupulóznosť, rôzne formy melanchólie. Večne nespokojní a unavení životom sú prehrami utiahnutého života, lebo naň neboli súci – zatiaľ čo mystici sú jeho najväčšími úspechmi.

Tento úryvok pochádza z knihy Vnútorná pustovňa, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.