V Ríme svitalo. Postava s kapucňou kráčala uličkami vedúcimi od katedrály Santa Maria Maggiore. Prechádzala okolo budov, ktoré boli zničené v roku 1527, pred desiatimi rokmi, keď bolo mesto napadnuté a vyplienené. Teraz sa tu odohrávala iná bitka – bitka o ľudské mysle a srdcia. Mnohí ľudia, ktorí žasli nad úspechmi renesancie v oblasti umenia a vedy, prestávali dôverovať náboženstvu a hľadali múdrosť a nadanie mimo Boha.

V Cirkvi vládla korupcia – láska k luxusu a moci. Prebiehala obnova, ale niektorí reformátori boli príliš tvrdí. Chceli nájsť herézu na každom rohu. Bolo to obdobie rýchlych zmien a obrovských extrémov: okázalý, luxusný životný štýl a nemravná zábava na jednej strane; prísny intelektualizmus a príliš horlivé hľadanie pravovernosti na druhej strane.

Táto zahalená postava bola voči tomu akoby ľahostajná. Siahla do vrecka a vytiahla skromné raňajky. Bol to muž. Mal chlieb a olivy. Oslovil robotníkov na ulici. „Nuž, bratia,“ spýtal sa šibalsky, „kde začneme konať dobro?“ Filip Néri takto radostne a bezprostredne začal šesťdesiatročnú službu, ktorá zmenila duchovnú atmosféru Ríma. A jeho služba obnovuje celú Cirkev dodnes.

O tom, že má byť apoštolom Ríma počul od Boha keď mal 17 rokov. To bolo v prvej polovici šestnásteho storočia. Európou sa valila reformácia, a „krásny Filipko“ (ako mu doma hovorila rodina) prišiel bez peňazí, aby zachraňoval duše a obrátil toto mesto.

Pridajme, že chcel obrátiť mesto, ktoré protestanti nazvali Babylon a bohužiaľ, pokiaľ ide o úroveň morálky, neboli ďaleko od pravdy. O 12 rokov neskôr bolo zrejmé, že Pán vedel presne, koho zavolal na túto misiu, lebo cez Filipa prišlo doslova vzkriesenie a obnovenie. Ako je to možné?

Ohnivý, charizmatický

Základom, ako vždy, bola modlitba. Veľa času stráveného v ústraní, lojalita k stretnutiam s Bohom, ale aj odvaha pri hľadaní Božích darov. Filipovo obľúbené miesto modlitby bolo v Rímskych katakombách sv. Sebastiána.

Bolo to v dňoch Turíc z roku 1544, že budúci svätý, celým svojím srdcom, prosil o dary Ducha. Videl ohnivú guľu, ktorá vstúpila do jeho srdca cez ústa a náhle cítil akoby úder do hrude. Celé telo mu naplnilo teplo, takže sa vrhol na kamennú podlahu a hľadal chlad.

Od tej doby jeho srdce bolo doslova horúce, a keď sa modlil a vysluhoval sviatosti, bilo tak silno, že celé jeho telo sa triaslo a dokonca aj predmety ktorých sa dotkol.

Keď lekári po jeho smrti otvorili jeho telo, ukázalo sa, že pocit rán na hrudi má svoje opodstatnenie: v tých miestach, kde sa srdce Filipa rozťahovalo touto silou našli lekári jeho  rebrá poohýbané.

Majster spolupráce

V prvých rokoch svojej činnosti bol laický misionárom , bol vysvätený vo veku 36 rokov a to pod tlakom svojho spovedníka. Myslím, že práve preto pochopil úlohu laikov v poslaní Cirkvi a dokázal s nimi spolupracovať. Vedel tiež, že ak ľudia chcú vidieť Cirkev ako svoju komunitu, potrebujú nejakú formu praktického zapojenia do nej . Samotné oddanosť, hoci dôležitá, nestačí.

Tak vzniklo prvé oratórium. Začalo to stretnutiami skupiny ľudí v súkromnej miestnosti Filipa. Keď sa skupina rozrástla, Filip požiadal o rekonštrukciu miestnosti nad jednou z kaplniek sv. Hieronyma, v ktorej pôsobil.

Prednášky sa uskutočňovali nielen z teológie, ale aj zo života jednoduchých ľudí, ktorí tu žili. Mnohí teológovia, spisovatelia, umelci vyšli z tohto prostredia, okrem iného nádherný skladateľ a dirigent Palestrina. Sv. Filip si dokonale uvedomoval múdre náznaky Tridentského koncilu o rozvoji kresťanskej kultúry a pomohol vytvoriť priestor, v ktorom by sa mohla rozvíjať.

Oratórium bolo priestor inšpirácie, ten, ktorý bol výsledkom „dýchania“ so Svätým Duchom, vyplývajúci z kontaktu s hodnotným vyučovaním a krásou všetkých umeleckých diel. Modlitba sa mala premeniť na praktické kroky vo svete. Nakoniec, ak niekto horí, môže prirodzene šíriť svetlo okolo seba. Filip Neri bol hmatateľným príkladom.

Suspendovaný

Jeho zápal bolo najlepšie poznať a prežívať, keď kázal a učil. V oblasti vplyvu jeho a jeho spolupracovníkov sa tiež zrodili nové formy zbožnosti. Kvôli jednej z nich bol sv. Filip obvinený z vytvorenia novej sekty. Milovali, podporovali a nasledovali ho davy obyčajných ľudí, zasvätené osoby i kňazi, niektorí stúpenci však po skúsenostiach s reformáciou, nezniesli jeho úspech a nahlásili ho posvätnému ofíciu. Niekedy sa oratórium stretávalo vonku. Tak vznikla ďalšia inovatívna iniciatíva: celodenné púte do siedmich rímskych chrámov. Mali byť alternatívou voči pohanským karnevalom. Súčasťou týchto pútí boli kázne, modlitby, hudba, veľa jedla – a, samozrejme, sám Filip, ktorý sa smial a žartoval. Tieto púte boli obľúbené a účinné. Pravidelne pritiahli asi štyritisíc ľudí. Medzi nimi boli aj ľudia, ktorí sa prišli posmievať, ale napokon sa ich dotkla milosť a obrátili sa. Niektorí ho obvinili, že je príliš ambiciózny, pyšný a nevzdelaný – ba dokonca, že je heretik. Hoci to Filipa bolelo, pokračoval ďalej. Bol poslušný svojmu spovedníkovi. Nezľakol sa a aj naďalej sa snažil byť rovnako nekonvenčný. Hoci ho vyšetrovala inkvizícia a prichádzali k nemu dôležité návštevy, neváhal žartovať, úmyselne komolil latinské slová alebo svojim nasledovníkom dovoľoval tancovať ľudové tance. Filip sa nebál odsúdenia alebo posmechu; naozaj sa bál len toho, že ho ľudia budú považovať za svätého. Filip si vždy dával pozor na pýchu a rád si robil žarty sám zo seba. Keď vzrástla jeho reputácia, ešte väčšmi začal vyvádzať, aby tak pokoril seba samého. Veľmi rád budil dojem, že je len starý blázon. Niekedy chodil po uliciach vo veľkých bielych topánkach, namiesto klobúka mal vankúš a plášť mal oblečený naopak. Aby učil svojich nasledovníkov tej istej ceste pokory, často im dával humorné pokánie. Jeden konvertita zo šľachtickej rodiny dostal za úlohu nosiť Filipovho tučného a starého psa po uliciach. Ďalší, ktorý sa stal kňazom a bol príliš pyšný na svoju prvú kázeň, mal túto kázeň opakovať stále dokola, kým si jeho poslucháči nebudú myslieť, že už nemá čo povedať. Filip urobil všetko, aby pozornosť odviedol od poslov evanjelia – počnúc samým sebou – a upriamil ju na Ježiša.

Filip mal zakázanú činnosť 2 mesiace. Našťastie po tom, čo prešli, dokázal predložiť vysvetlenie, pravdepodobne pomohlo aj to, že bol duchovným vodcom niekoľkých kardinálov a opäť sa vrátil späť do práce.

Hlboko zjednotený s Kristom, charizmatický, ktorý neváhal spolupracovať s laikmi – a dokonca aj pri tejto spolupráci založiť svoju pastoračnú prácu a poslanie. Niet divu, že bola taká plodná.

Tip na knihu: Plná Božia výzbroj, Zbavte sa hnevu a stresu!. Knihy si môžete zakúpiť na stránke Zachej.sk.