Zázraky Eucharistie – 2. časť

Tento článok je pokračovaním článku Zázraky Eucharistie – 1. časť.

 

Príbeh tretí

17. decembra 1899 mal poštový vlak na ceste z Bordeaux do Paríža nehodu. Nachádzal sa tu Gabriel Gargam, 30-ročný poštový úradník. V čase nehody šiel vlak rýchlosťou 50 km/h. Pri havárii odhodilo Gargama do vzdialenosti 52 metrov. Mal hrozivé pomliaždeniny a bol celý dolámaný. Nehoda ho paralyzovala od pásu nadol. Sotva živého ho zdvihli na nosidlá. Dostal sa do nemocnice, kde bojoval o život. Jeho existencia bola istý čas živou smrťou. Počas ôsmich mesiacoch chradol a schudol na kosť. Vážil len 78 libier (približne 35 kg), hoci to bol veľký muž. Na jeho nohách sa objavila gangréna. Nemohol požiť žiadne pevné jedlo a bol nútený prijímať výživu trubičkou, aj to len raz za 24 hodín.

Gargamov stav bol extrémne žalostný. Nemohol si pomôcť ani v najmenších potrebách. Dve vyškolené zdravotné sestry boli pri ňom dňom i nocou, aby mu pomáhali. Pred nehodou nebol Gargam v kostole viac ako pätnásť rokov. Jeho teta, ktorá bola mníškou Rádu Najsvätejšieho Srdca, ho prosila, aby šiel do Lúrd. On však odmietal. No ona neodbytne pokračovala vo svojich naliehaniach, aby sa vložil do rúk Panny Márie Lurdskej. On však ostal hluchý voči všetkým jej modlitbám a prosbám. Nakoniec po naliehavej prosbe svojej matky súhlasil s odchodom do Lúrd. Boli to už dva roky od nehody, keď opustil vlastné lôžko. Naložili ho na nosidlá do vlaku. Námaha mu spôsobila slabosť a na celú hodinu sa dostal do bezvedomia. Už sa zdalo, že sa púte vzdajú, pretože to vyzeralo, ako by už-už zomieral, no matka trvala na svojom a napokon sa na cestu do Lúrd vydali.

Prišli do Lúrd, kde ho hneď prepravili k zázračného bazénu a jemne ho ponorili do vody, no bez účinku. Voda mala naňho skôr zlý účinok, pretože unavený opäť upadol do bezvedomia a ostal ležať akoby mŕtvy. Ako sa vracali späť, stretli kňaza, ktorý niesol Najsvätejšiu Sviatosť. Stáli bokom, aby ho nechali prejsť, pričom na tvár muža, ktorý sa zdal byť mŕtvy, položili vreckovku. Ako prechádzal kňaz s monštranciou, požehnal skupinu ľudí okolo zakrytého muža. Nato sa prikrývka pohla. Okolostojaci v úžase sledovali, ako sa telo zdvihlo a posadilo sa. Rodina vyzerala ohromene a diváci sa prekvapene pozerali. Gargam povedal plným a silným hlasom, že chce vstať. Postavil sa vzpriamene, prešiel niekoľko krokov a povedal, že bol vyliečený. Davy sa len udivene pozerali na muža, ktorý padol na kolená a ďakoval Bohu za zázrak jeho moci v svätyni Najsvätejšej Matky. Počas dvoch rokov síce s ťažkosťou, ale dokázal sa posadiť za stôl a najesť sa.

Dňa 20. augusta 1901 vyšetrovalo Gargamov prípad 60 prominentných lekárov. Bez uvedenia spôsobu vyliečenia ho vyhlásili za úplne zdravého. Gargam sa z vďačnosti Bohu v Svätej Eucharistii a Jeho požehnanej Matke zasvätil službe invalidom v Lurdoch. Pätnásť rokov po svojom zázračnom vyliečení stále slúžil namáhavou a odovzdanou prácou. Boli to živé roky a viditeľné svedectvo niečoho nadprirodzeného.

 

Príbeh štvrtý

Pred niekoľkými rokmi sa istý mladý muž nešťastne dostal z cesty židovskej viery. Zatiaľ čo bol ešte v mladíckych rokoch, jeho srdce bolo naplnené snami o sláve, ktorú mal dosiahnuť ako významný hudobník. Jeden večer ho požiadali, aby mohol hrať v jednom z hlavných kostolov v Paríži. Tam ho čakal Boh a pripravil pre neho prekvapenie. No nie triumf svojej sebalásky, ale poníženie tisíckrát slávnejšie. Strecha svätej budovy sa zvukom slávnostného spevu a melodických tónov organu rozzunila a srdcia všetkých prítomných sa naplnili sústredenou modlitbou. Každá hlava sa sklonila a Boh Eucharistie požehnal svoje deti, aby sa upokorili v adorácii. Neznámy hudobník sa sám odvážil zdvihnúť svoje povýšenecké čelo pred tým Bohom, ktorým jeho predkovia opovrhli, ale márne. Tajomná a neviditeľná ruka sklonila jeho hlavu a pokorila ho až k zemi. Bol to zázrak milosti. Mladý muž bol dobytým kľačiacim židom, ktorý sa zo zeme zdvihol už ako katolík. Jeho srdce zranené skutočnou prítomnosťou v Najsvätejšej Sviatosti, opustilo židovskú cirkev. Čoskoro sa naňho vyliali vody krstu a on vymenil svoj módny odev za hrubé rúcho mnícha, ktorý sa obrátil, aby sa na večnosť rozlúčil s radosťami tohto sveta. Živý príkladom sily Najsvätejšieho Srdca Ježišovho v Najsvätejšej sviatosti prechádzal z mesta do mesta a z dediny do dediny a hlásal lásku Božiu. Znova a znova opakoval: “Pominuli dni smútku, prišiel pokoj Srdca, pretože som ochutnal rozkoš svätostánku Pánovho.” Ak by ste chceli poznať meno tejto privilegovanej duše, opýtajte sa na kláštor Karmelitánov a oni vám povedia, že to bol otec Augustín od Najsvätejšej Sviatosti. Ak jediná návšteva Boha Eucharistie premenila tvrdého žida na dobrého katolíka, prečo by sme nemali získať milosti aj my svojou oddanou návštevou Najsvätejšej Sviatosti?

 

Príbeh piaty

Okolo roku 1599, v meste Posen, došlo k veľmi pozoruhodnej udalosti v súvislosti s Najsvätejšou Sviatosťou. Istá slúžka, ktorú podplatili niektorí neveriaci, ukradla z kaplnky dominikánov tri malé hostie. Zabalila si ich do šiat a odniesla do domu tých úbožiakov, ktorí si ju na tento zločin najali. Neveriaci zaobchádzali s Najsvätejšou Sviatosťou tým najnehabnejším a najhorším spôsobom. Hodili ju na stôl a odrezávali z nej kúsky. Na jedného z tých svätokrádežníkov vystrekla krv a zanechala na ňom škvrnu, ktorá sa nedala odstrániť. Správa o tejto podivnej udalosti sa čoskoro rozšírila až za hranice a zástupy ľudí bežali, aby videli, čo sa stalo. Jedna slepá žena trvala na tom, že ju niečo zaviedlo na scénu tohto hrozného incidentu. Božsky inšpirovaná kričala: “Ak si Ty pravý Boh, ten, ktorého naši predkovia pribili na kríž, vráť mi môj zrak!” Okamžite bola vyliečená a všetkým rozprávala o tomto zázraku. Bezbožníci, ktorí zneuctili Pána v Sviatosti, sa obávali spravodlivého trestu za svoj hanebný zločin. Chceli sa zbaviť hostií a po niekoľkých neúspešných snahách ich napokon hodili do hlbokého močiara.

Jedného dňa v oktáve Panny Márie priviedli dvaja pastieri, otec a syn, svoj dobytok na pastvu blízko tohto miesta. Otec šiel do kostola, ktorý sa nachádzal neďaleko, aby mohol byť na omši, zatiaľ čo syn strážil stádo. Zrazu však chlapec zbadal, ako sa dobytok blíži k močiaru a kľačí so sklonenými hlavami. Pastier zdvihol oči a uvidel vo vzduchu nad močiarom tri žiariace predmety. V úžase vnímal, že sú to tri hostie, a okamžite sa úctivo uklonil a hlboko adoroval Boha, ktorý sa zjavil v takom veľkom zázraku.

Otec sa medzičasom vrátil z omše. Hneď ako ho chlapec videl, bežal za ním hovoriac: “Otče, naše voly adorujú Najsvätejšiu Sviatosť!” Otec ho zahriakol: “Nezmysel, čo je to bláznovstvo?!” Syn protestoval: “Poď a uvidíš, že hovorím pravdu.” Počas cesty na miesto sa starý muž náhle zastavil, nohy mu akoby prirástli k zemi. Na vlastné oči pozoroval úžasnú scénu. Tam na najvzdialenejšom konci bažiny zbadal tri malé svetlá vo vzduchu, zatiaľ čo nemé zvieratá kľačali s hlavami sklonenými k zemi. Starý pastier, ktorého opustili akékoľvek pochybnosti, si kľakol v adorácii pred tromi Najsvätejšími hostiami. Po krátkej modlitbe utekal k mestu a ohlasoval všetkým zázrak, ktorý zažil. Ľudia ho však považovali za blázna a dokonca ho uvrhli do väzenia. Zrazu sa však stal ďalší zázrak – dvere väzenia sa otvorili a väzňa oslobodili. Úrady sa vystrašili a začali vyšetrovanie. Informovali biskupa a duchovenstvo, ktorí usporiadali procesiu na miesto, ktoré označil starec. Keď došli na miesto, hostie sa vzniesli z miesta nad močiarom pomaly do rúk kňaza. Ten ich za ohromného jasotu ľudí vzal do mesta. Úrady začali diskusie o tom, kde majú umiestniť zázračnú hostiu. Ako sa tak hádali, hostia z ich rúk vystúpila do vzduchu a vrátila sa späť k močiaru. Prianie nášho Pána bolo zjavné. Na mieste postavili improvizovanú svätyňu a čoskoro namiesto nej nádhernú baziliku postavenú Ladislavom Jagellonským, kráľom Poľska. Za to obdobie navštívili svätyňu tisícky pútnikov, aby si tak uctili Najsvätejšiu Sviatosť.

 

zdroj: olrl.org
il. obr.: tu

Zdieľajte
  • 2
  •  
  •  
    2
    Shares