Koho diabol prenasleduje? Možno si myslíte, že to musia byť tí, ktorí sú najviac pokúšaní. To by mohli byť nepochybne opilci alebo tí, čo ohovárajú alebo klebetia, nemravníci, nehanebníci, ktorí sa topia v morálnom bahne alebo blázni, ktorí si neustále kadečo hromadia. Nie, takíto ľudia to nie sú. Naopak, diabol takýmito opovrhuje, lebo si ich ponecháva. Čím dlhšie s ním žijú, tým viac ťahá ich zlý príklad dušu do pekla.

V skutočnosti, keby diabol prenasledoval svojho bláznivého a nehanebného nasledovníka príliš dôkladne, mohol by skrátiť jeho život o pätnásť alebo dvadsať rokov. Ak by diabol prinútil zlodeja, aby kradol pri každej príležitosti, už dávno by skončil na popravisku a tak by svojím príkladom nenaviedol svojho blížneho k nasledovaniu jeho príkladu. Ak by diabol naliehal na opilca, aby sa neustále opíjal vínom, už dávno by zahynul vo svojej zhýralosti, namiesto toho, aby dlhšie žil a mnohých iných naviedol na takúto cestu. Ak by diabol odňal život majiteľa nočného podniku počas prepadu, v ruvačke či pri inej príležitosti, bolo by vďaka tomu menej zatratených duší. Svätý Augustín nás učí, že diabla takíto ľudia veľmi nezaujímajú. Naopak. On nimi pohŕda a neustále na nich pľuje.

Ktorí ľudia sú najviac pokúšaní?

Ľudia najviac pokúšaní sú tí, ktorí sú pripravení s milosťou Boha obetovať všetko pre spásu svojich úbohých duší. Sú nimi aj tí, čo sa zriekajú všetkých tých vecí, za ktorými sa väčšina ľudí naháňa. Nie je to len jeden diabol, čo ich pokúša, ale milióny, čo ich chcú chytiť do pasce. Svätý František z Assisi a všetci jeho bratia boli zhromaždení na otvorenej pláni, kde si vybudovali malé chatrče. Vidiac mimoriadne pokánie, ktoré praktizovali, nariadil sv. František, aby boli vynesené všetky nástroje pokánia a aby ich jeho bratia hneď nato zviazali do zväzkov. Medzi nimi bol aj jeden mladý muž, ktorému Boh dal milosť vidieť svojho strážneho anjela. Ten mu na jednej strane umožnil vidieť všetkých tých dobrých rehoľníkov, ktorí nedokázali uspokojiť svoj hlad po pokání, a na druhej strane mu umožnil vidieť skupinu osemnásť tisíc diablov, ktorí sa radili, akým spôsobom by mohli týchto rehoľníkov podviesť pokušením.

Jeden z diablov povedal: „Ty to vôbec nechápeš. Títo rehoľníci sú tak pokorní. Ach, aká úžasná cnosť. Odumreli sebe a priľnuli k Bohu! Majú nadriadeného, ​​ktorý ich vedie tak dobre, že je nemožné vyhrať vojnu s nimi. Počkajme, kým ich nadriadený zomrie, a potom sa pokúsime vtrieť medzi nich skrze ľudí bez povolania, spôsobíme oslabenie ducha a tak si ich získame.“ O niečo neskôr, keď vstúpil do mesta, uvidel diabla, ktorý sedel sám vedľa brány do mesta. Jeho úlohou bolo pokúšať všetkých tých, ktorí boli vo vnútri. Tento svätý sa spýtal svojho strážneho anjela, prečo tisícky diablov pokúšajú rehoľníkov, zatiaľ čo celé mesto pokúša len jeden – a aj to len sedí na jeho kraji. Anjel mu povedal, že ľudia v meste nepotrebujú pokušenia, pretože sami v sebe majú dosť zlého, zatiaľ čo rehoľníci robili dobré skutky aj napriek všetkým pasciam, ktoré im diabol nastražil.

Prvé pokušenie, ktorým diabol pokúša každého, kto začal žiť v Bohu, sa týka rešpektovania človeka. Už sa neodváži, aby ho bolo všade vidieť. Bude sa skrývať od tých, u ktorých prebýval doposiaľ a kde vyhľadával radosti tohto sveta. Keby mu povedali, že sa veľa zmenil, bude sa za to hanbiť! Všetko, čo o ňom povedia ľudia, bude neustále v jeho mysli do tej miery, že už nebude mať dostatok odvahy robiť dobro pred ostatnými ľuďmi. Ak ho diabol nemôže získať späť cez ľudský rešpekt, bude v ňom vyvolávať mimoriadny strach, že jeho spoveď nebola dobrá alebo že jeho spovedník mu nerozumel alebo že všetko, čo robí, je márne, že bude takisto zatratený, akoby žil aj predtým a že nakoniec dosiahne to isté, keď zanechá všetky svoje boje. Príležitostí na hriech sa bude objavovať veľmi veľa.

Prečo je to tak, že ak niekto nevenuje žiadnu pozornosť záchrane svojej duše v čase, keď žije v hriechu, nie je pokúšaný ani v najmenšom, ale akonáhle chce zmeniť svoj život alebo zatúži darovať svoj život Bohu, všetko peklo zaútočí naňho? Sv. Augustín povedal: „Pozrite sa na spôsob, v ktorom sa diabol správa k hriešnikovi. Pracuje ako dozorca vo väzení, ktorý väzní veľmi veľa väzňov, ale pretože má kľúč vo vrecku, je šťastný, že ich má a je si vedomý, že sa už nedostanú von. Takto narába s hriešnikom, ktorý neberie do úvahy možnosť opustiť svoj hriech. Nemusí sa namáhať s pokúšaním. Vníma to ako zbytočne premrhaný čas, pretože nielenže hriešnik nemyslí na to, že opustí hriešny život, ale ani diabol nechce znásobiť svoje reťaze. Preňho by bolo zbytočné pokúšať ho. Dopraje mu život v pokoji. Bude sa snažiť zakrývať vlastný stav hriešnika čo najviac, a to až do smrti, keď sa pokúsi vykresliť strašný obraz vlastného života, a tak ho ponoriť do zúfalstva. Ale u toho, ktorý sa rozhodol zmeniť svoj život a odovzdať sa Bohu, je to úplne iná vec.“

Zatiaľ čo sv. Augustín žil v hriechu a zle, nebol si vedomý ničoho, čím bol pokúšaný. Veril, že je v poriadku. Ale od chvíle, keď sa chcel odvrátiť od diabla, musel s ním bojovať, a to až do chvíle, keď v boji strácal dych. A to trvalo päť rokov. Plakal horkými slzami a používal to najtvrdšie pokánie: „Bojoval som s ním zviazaný vlastnými reťazami. Jedného dňa som si myslel, že som zvíťazil, na druhý deň som opäť ležal na zemi. Táto krutá a tvrdá vojna trvala päť rokov. Boh mi však dal milosť, aby zvíťazil nad svojím nepriateľom.„

Môžeme tiež vidieť boj, ktorý si vytrpel sv. Hyeronym, keď sa chcel podriadiť Bohu a keď zamýšľal navštíviť Svätú zem. V čase pobytu v Ríme pocítil novú túžbu pracovať na svojej spáse. Keď opustil Rím, schoval sa v drsnej púšti, aby sa odovzdal všetkému, čo by ho mohlo inšpirovať k láske k Bohu. Diabol, ktorý predvídal, ako veľmi by jeho obrátenie ovplyvnilo ostatných, vybuchol zúrivosťou a zúfalstvom. Vyskúšal na ňom všetky pokušenia. Tento svätý patrí medzi tých, ktorí boli snáď najväčšmi pokúšaní. Takto napísal svojmu priateľovi: „Môj drahý priateľ, chcel by som sa ti zveriť o mojom utrpení a stave, ktorým sa ma diabol snaží zničiť. Koľkokrát v tejto obrovskej osamelosti mi žiara slnka robí život neznesiteľným; koľkokrát ma sužujú myšlienky na radosti Ríma! Zármutok a horkosť, ktorými sa moja duša napĺňa, spôsobujú, že ma dňom i nocou zalievajú slzy. Neustále sa schovávam na najviac izolovaných miestach, aby som bojoval s vlastnými pokušeniami a oplakával svoje hriechy. Moje telo je celé znetvorené, obliekam sa do cilícia (hrubá košela z kozej srsti). Nemám žiadne iné lôžko ako len žltú zem a moje jediné jedlo sú korienky a voda, a to aj keď som chorý. Napriek všetkým týmto ťažkostiam, moje telo stále prežíva myšlienky na potešenia, ktorým je Rím otrávený. Môj duch sa nachádza uprostred tých príjemných spoločností, v ktorých som tak veľmi urážal Boha. V tejto púšti, do ktorej som bol uvrhnutý, aby som sa vyhol peklu, medzi týmito temnými skalami, kde nemám žiadnych iných spoločníkov len škorpióny a divé zvery, môj duch ešte stále trpí vo vlastnom tele. Diabol mi stále ponúka rôzne “radosti”. Som tak ponížený týmito pokušeniami, nad ktorými so strachom premýšľam a neviem, čo všetko by malo moje telo podstúpiť na to, aby som sa spojil s Bohom. Žiadam o milosť svojho Pána utiekajúc sa k päte kríža, kúpajúc sa vo vlastných slzách. A keď už nedokážem ani plakať, dvíham kamene a bijem sa nimi do pŕs, až kým nevidím tiecť krv z úst prosiac o milosrdenstvo, kým sa nezľutuje. Je tu niekto, kto dokáže pochopiť moje trápenie a želá si tak horlivo sa páčiť Bohu a milovať Ho? Napriek tomu vidím, že som stále náchylný urážať Ho. Aká bolesť je to pre mňa! Pomôž mi, môj milý priateľ svojimi modlitbami, aby som mohol byť silnejší v odpudzovaní diabla, ktorý túži po mojom večnom zatratení.“

Toto sú boje, ktoré Boh dopúšťa, aby svojich svätých vystavil samých sebe. Bohužiaľ, ako by sa mohol nad nami jeden zľutovať, keby sme neboli trápení diablom! Zdá sa, že sme priatelia diabla. Necháva nás žiť vo falošnom pokoji, núti nás spať pod zámienkou, že sme sa dobre pomodlili, darovali sme almužny, urobili sme menej škody ako ostatní.

Najväčší zo všetkých hriešnikov nie je pokúšaný, pretože existujú dôvody na to, aby sme verili, že diabol sa na nás pozerá ako na majetok a čaká na našu smrť, keď nás vtiahne do pekla. Len sa zamyslime nad kresťanom, ktorý sa snaží, dokonca aj v tom najmenšom, zachrániť si svoju dušu. Všetko okolo neho ho ťahá k zlu. Vždy, keď pozdvihne zrak, čaká naňho pokušenie, napriek tomu, že sa modlí a činí pokánie. A predsa zarytý hriešnik, ktorý sa dvadsať rokov vála v hriechu, vám povie, že nie je pokúšaný!

O to horšie, priateľu môj, o to horšie pre teba! To je práve to, čoho by si sa mal najviac báť – že nevieš, aké sú pokušenia. Povedať, že nie si v pokušení, je to, ako by si povedal, že diabol neexistuje, alebo že neprechováva hnev voči kresťanským dušiam. Sv. Gregor hovorí: „Ak nepociťuješ žiadne pokušenie, je to preto, že diabol je tvojím priateľom, tvojím vodcom a tvojím pastierom. A tým, že dovolíš, aby si v pokoji prechádzal svojím úbohým životom až do konca svojich dní, bude ťa vťahovať do svojich hlbín.“

Tip na knihu: Duchovný boj púštnych otcov, 40 dní duchovného boja, Mocní v boji. Knihy si môžete zakúpiť na stránke Zachej.sk.