Termín „satan“ pochádza z hebrejského „satan“, čo znamená „protivník, nepriateľ, prenasledovateľ, žalobca, ohovárač“. Je neprekonateľným majstrom vo vytváraní zmätku a nezhôd medzi ľuďmi prostredníctvom klamstva a hriechu s cieľom poštvať ich navzájom proti sebe a vzdialiť ich od Boha.

Satan sa po grécky povie „diabolos“ (diabol), čo je výraz, ktorý pochádza zo slovesa „diaballo“ a to znamená „oddeľovať, rozdeľovať“, keďže sa mieša medzi nás a spásu, ktorú nám daroval Boh, a snaží sa nás tak rozdeliť, oddeliť od Boha. Je to postava zodpovedná za všetko, čo odporuje Božiemu dielu. Jeho porážka bude znamenať víťazstvo Boha.

Satan, ako už bolo povedané, nie je sám. S ním je veľké množstvo zvrátených duchov (Ef 6,12), ktorí sa nazývajú démoni a ktorí tvoria kráľovstvo (Mt 12,25) usporiadanou a organizovanou činnosťou pod jeho vládou.

„Z dobrých anjelov stvorených Bohom sa zmenili na zlých, pretože slobodnou a neodvolateľnou voľbou odmietli Boha a jeho kráľovstvo, čím dali vznik peklu. Satan a ostatní zlí duchovia sa pokúšajú pridružiť človeka k svojej vzbure proti Bohu, ale Boh potvrdzuje v Kristovi svoje víťazstvo nad Zlým“ (Kompendium Katolíckej cirkvi 74, porov. KKC 391 – 395, 414).

Konajú vo svete z nenávisti voči Bohu a voči človeku a využívajú akýkoľvek prostriedok, aby nás zasiahli, pretože vedia, že sme určení byť jedného dňa tam, kde sa oni nikdy nebudú môcť dostať. Pohltení závisťou sa nás snažia všemožne priviesť so sebou do večného zatratenia. Satan od počiatku neposlúchol Boha a úplne, neodvolateľne ho odmietol. Teraz sa s pomocou tých anjelov, ktorí ho nasledujú v jeho odmietnutí Boha a ktorí sa stali zlými duchmi, snaží všetkými možnými spôsobmi prinútiť človeka k neposlušnosti voči Bohu, aby ho priviedol so sebou k záhube. Najnebezpečnejšie dielo zlých duchov je práve toto: pokúšať ľudí a navádzať ich na zlé, aby ich oddialili od Boha a priviedli so sebou k večnému zatrateniu.

Ján Pavol II. na generálnej audiencii z 13. augusta 1986 vysvetľoval: „Zlý duch sa pokúša zasadiť do človeka rovnaký postoj rivality, nepodriadenia sa alebo opozície voči Bohu, aký sa stal motiváciou celej jeho existencie.“ A Pavol VI. na generálnej audiencii z 15. novembra 1972 vysvetľoval činnosť zlého ducha voči človekovi takto: „Je to skrytý nepriateľ, ktorý zasieva omyly a nešťastie v ľudských dejinách. Treba pripomenúť odhaľujúce evanjeliové podobenstvo o dobrom zrne a kúkoli, syntézu a vysvetlenie nelogickosti, ktorá, ako sa zdá, riadi naše kontrastné udalosti: inimicus homo hoc fecit (to urobil nepriateľ) (Mt 13,28). Je to ,vrah od počiatku… a otec lži‘, ako ho definuje Kristus (porov. Jn 8,44–45); je to sofistikovaný zradca morálnej rovnováhy človeka. Je to zradný a prefíkaný zvodca, ktorý sa nám vie zalíškať prostredníctvom zmyslov, predstavivosti, žiadostivosti, utopickej logiky alebo neusporiadaných sociálnych kontaktov, ak ide o naše konanie, aby do nich zaviedol deviácie, rovnako škodlivé a zdanlivo zodpovedajúce našim fyzickým alebo psychickým štruktúram alebo našim inštinktívnym, hlbokým túžbam.

Táto kapitola katolíckej náuky o zlom duchovi a o vplyve, ktorý môže uplatňovať na jednotlivé osoby, ako aj na spoločenstvo, na celé spoločnosti alebo na udalosti, je veľmi dôležitá, hoci dnes sa jej venuje málo pozornosti a mala by byť znovu preštudovaná. Niektorí si myslia, že dostatočnou náhradou sú psychoanalytické a psychiatrické štúdie alebo špiritistické skúsenosti, ktoré sú dnes, bohužiaľ, v niektorých krajinách dosť rozšírené.

Existujú obavy, že človek opäť upadne do starých manichejských teórií alebo do strašného fantazijného a poverčivého vybočenia. V súčasnej dobe sa ľudia radi ukazujú silní, nespútaní a radi vystupujú ako pozitivisti. Veria v mnohé nepodložené magické a ľudové povery alebo, čo je ešte horšie, vystavujú vlastnú dušu – vlastnú pokrstenú dušu, ktorú toľkokrát navštívila eucharistická prítomnosť a obýval Duch Svätý! – neviazaným skúsenostiam zmyslov a škodlivým drogám. Spolu s ideologickými zvodmi a módnymi omylmi tvoria tieto veci trhliny, cez ktoré zlý rád preniká a mení ľudské zmýšľanie. To však neznamená, že každý hriech je priamo zavinený pôsobením diabla (porov. Teologická suma I, q. 104, a. 3); no je pravda, že kto nebdie s určitou morálnou prísnosťou nad sebou (porov. Mt 12,45; Ef 6,11), vystavuje sa vplyvu mysterium iniquitatis (tajomstva neprávosti), o ktorom sa zmieňuje svätý Pavol (2 Sol 2,3–12) a ktoré komplikuje voľbu našej spásy.“

Tento úryvok pochádza z knihy Diabolské posadnutia a exorcizmus, ktorú si môžete zakúpiť na Zachej.sk.