
Vieme veľmi dobre, že v okamihu vtelenia Boží Syn, ktorý je Bohom skutočne pochádzajúcim z Otca, zostúpil do lona Panny, aby sa skutočne a úplne stal človekom. Je vteleným Božím Synom a ako človek je neustále plodený z Otca v Duchu Svätom. Všetko, čo Kristus dostáva od Boha Otca, totiž svoje bytie a svojho Ducha, mu plne patrí a dostáva to aj ako človek, v telesnej podobe (porov. Kol 2, 9). Treba si uvedomiť celú pravdu, že všetko, čo Syn vlastní ontologicky, musí byť obsiahnuté aj v jeho ľudskej slobode a ochote. On sa vyprázdnil zo svojej božskej prirodzenosti (porov. Flp 2, 6-7), aby mal možnosť rozšíriť sa, komunikovať a prejaviť v celej svojej nádhere ako samotná osoba Syna, ktorý sa vtelil.601 Úplným a defi nitívnym spôsobom sa tak stane až vtedy, keď Kristus ako výnimočný dôkaz svojej poslušnosti súhlasí, že sa úplne ponúkne Otcovi, a to až na smrť, za spásu a premenu sveta. Kríž ako cestu k vzkrieseniu treba preto chápať ako moment rozhodujúceho významu pre ustanovenie vtelenej osoby Syna. Je okamihom, v ktorom jeho splodenie z Otca a prijatie daru Ducha, ktorým bol Syn vlastne hypostaticky ustanovený, nachádza v jeho prijatej ľudskej prirodzenosti možnosť dokonalého a úplného odovzdania jeho osoby. Preto je možné spolu s Pavlom povedať, že Kristus „podľa Ducha svätosti od vzkriesenia z mŕtvych je ustanovený v moci ako Boží Syn“ (Rim 1, 4), lebo práve skrze kríž a jeho krajnú vytrvalosť na kríži, aj ako pravý človek, sa osoba Syna, ktorý žil svoju synovskú existenciu v dokonalej poslušnosti a láske, mohla stať „dokonalou“, lebo Otcov konštitutívny hypostatický úkon v ňom našiel úplnú otvorenosť a ochotu nechať sa komunikovať:
„A hoci bol Synom, z toho, čo vytrpel, naučil sa poslušnosti; a keď dosiahol dokonalosť, stal sa pôvodcom večnej spásy pre všetkých, ktorí ho poslúchajú“ (Hebr 5, 8-9).
Keď sa Syn, aj keď už bol Synom, pokoril prostredníctvom kenózy, musí byť navždy zdokonalený Otcom (porov. Hebr 5, 9) práve preto, že je Synom podľa svojho vzťahu pôvodu z Otca, a to sa deje na základe jeho ochoty podstúpiť krvavú obetu.
A tak na kríži a pri zmŕtvychvstaní, v jedinečnej hodine vzájomného oslávenia medzi Otcom a Synom, Kristus aj ako človek vyprázdňuje celé svoje ja Otcovi, aby dar bytia, ktorý Boh odovzdáva pri plodení, mohol zažiariť a naplno a bez obmedzení sa rozvinúť aj v ľudskej prirodzenosti. Aj v ľudskej prirodzenosti a skrze ňu má Syn dokonale pretrvávať ako Syn, ktorého splodil Otec:
„A my vám zvestujeme, že prisľúbenie, ktoré dostali naši otcovia, Boh splnil ich deťom, keď nám vzkriesil Ježiša, ako je aj v druhom žalme napísané: ‚Ty si môj syn. Ja som ťa dnes splodil.‘ A že ho vzkriesi z mŕtvych, aby sa už nikdy nevrátil do porušenia“ (Sk 13, 32-34).
Zmŕtvychvstanie a splodenie sú teda udalosti, ktoré spolu úzko súvisia, pretože vo vzkriesení možno nájsť dar splodenia (Otcovo darovanie existencie Synovi a jeho následné hypostatické ustanovenie), ktorý je úplne a dokonale obsiahnutý aj v ľudskej prirodzenosti, keďže sa milostivou účasťou úplne a celkom pripodobňuje božskej prirodzenosti.
Z tohto dôvodu sa teda oslávenie, ktoré Ježiš žiada od Otca v čase svojho povýšenia na kríži a pri zmŕtvychvstaní, zhoduje so slávou, ktorú mal už od počiatku stvorenia sveta, čo je práve sláva večného plodenia a dar Ducha:
„A teraz ty, Otče, osláv mňa pri sebe slávou, ktorú som mal u teba skôr, ako bol svet“ (Jn 17, 5).
Tento úryvok pochádza z knihy Eucharistia, tajomstvo viery, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.