
Hriech vedie k ešte väčšiemu hriechu a k neschopnosti uvedomiť si nielen to, že hrešíme, ale aj to, aké hrozné je naše hrešenie.
Tradičná myšlienka je, že hriech nás robí nielen slabými, ale aj hlúpymi. Hriech postupne otupuje svedomie – to znamená, že znižuje naše chápanie morálnej reality a zhoršuje našu schopnosť dospieť k správnym morálnym záverom. V dôsledku toho hriech môže viesť (a často vedie) k väčšiemu hriechu spolu s neschopnosťou uvedomiť si nielen to, že hrešíme, ale aj to, aké hrozné je naše hrešenie.
Mnohí z nás hriešnikov (vrátane mňa) túto skúsenosť vedome prežili. Na začiatku naozaj pociťujeme výčitky svedomia, keď odmietame správne konanie. Nevybrali sme si to, o čom vieme, že je správne; urobili sme, ako to nazval Boethius, morálny omyl, pretože sme sa zapojili do dobrovoľnej nevedomosti. Mám šoférovať, aj keď som pil? ustupuje potrebe dostať sa rýchlo domov.
Spočiatku sa kvôli tomu cítime zle. Intuitívne vieme, že porušujeme objektívne morálne pravidlo. Ale ak v tom pokračujeme, naše svedomie sa otupí. Zlo sa stáva pohodlnejším a otvára nám cestu k skúmaniu a uskutočňovaniu ďalších, často oveľa závažnejších hriechov. Stávame sa odvážnymi.
To platí nielen pre jednotlivcov, ale aj pre spoločnosť. Tak ako sa jednotlivec hriechom stáva náchylným k ďalšiemu hriechu a čoraz menej schopným priznať si, že hreší – v mnohých prípadoch dokonca obhajuje svoje zlé konanie ako dobré -, rovnakým účinkom môže trpieť aj spoločnosť. Morálne vedomie spoločnosti sa tiež otupuje, čo vedie k čoraz hroznejším skutkom a kolektívnemu racionalizovaniu takýchto zlých skutkov ako dobrých. Potrebujeme na to príklady z histórie? Otroctvo, potraty, genocída… zoznam pokračuje.
Tipy na knihy:
Tu je jeden novší. Ľudia sú prekvapení nielen tým, že deti sú hypersexualizované, ale aj tým, že spoločnosť sama túto prax otvorene neodmieta. V skutočnosti ju spoločnosť často podporuje alebo je voči nej ľahostajná. Ale prečo by nás to malo prekvapovať? Naša kultúra je predsa už tak dlho morálne narušená, najmä čo sa týka sexuálnej etiky – tak prečo by sme mali očakávať, že sa všetci zrazu prebudia a uvedomia si odporné hrôzy, ktoré sa páchajú na deťoch, od ich umiestňovania na striptérske tyče až po mrzačenie ich genitálií a vpichovanie hormónov blokujúcich pubertu? Domnievam sa, že podobne ako individuálny hriešnik, aj naše kolektívne morálne svedomie je vážne narušené, takže by sa malo očakávať, že takéto morálne zverstvá sa budú diať bez akýchkoľvek spoločenských zábran.
Keď teda človek vidí nejaké odporné morálne zlo, sprevádzajú ho nepríjemné poznámky typu: „Škoda, že niektorí ľudia jednoducho nie sú schopní mať otvorenú myseľ.“
Akoby mať otvorenú myseľ bolo vždy prirodzene dobré! Práve naopak, mať uzavretú myseľ je často nepochybne najlepší prístup – aj keď ide o sexuálny styk 47-ročného muža s mladými dievčatami, alebo pitie Cloroxu (bielidla), alebo masové vraždy, alebo akúkoľvek inú šialenú predstavu, ktorá existuje. Heslo o zachovaní otvorenej mysle je v tomto kontexte len dôsledkom toho, že niekto, koho svedomie je dôkladne poškodené, nedokáže vidieť zlo také, aké očividne je. Rovnako dobre by ste mohli povedať, že je škoda, že niekto nie je natoľko otvorený, aby si myslel, že dva plus dva sa vlastne môže rovnať piatim. V skutočnosti by sa malo povedať, že je škoda, že niektorí ľudia nie sú uzavretejší.
Hriešny prebytok otvorenej mysle je predvídateľným dôsledkom života v hriechu, najmä sexuálnom, a to individuálne aj kolektívne. A proti tomuto problému je ťažké bojovať rozumom, pretože proti ľuďom obhajujúcim odpornú skazenosť sa nedá použiť takmer žiadny rozum. Aby bol argument plodný, musíme mať nejaký spoločný základ, ale ak je niečia morálna schopnosť taká oslabená, že už nezdieľa rovnaký etický rámec ako vy, ako môžete dosiahnuť nejaký morálny pokrok?
Ako píše Ed Feser, „opakované sexuálne potešenie z činnosti, ktorá je v priamom rozpore s cieľmi prírody, otupuje vnímanie prírody intelektom do tej miery, že samotná myšlienka, že niektoré veci sú v rozpore s prirodzeným poriadkom, stráca na sile. Intelekt tak stráca schopnosť chápať morálnu realitu.“
Dr. Feser tu čerpá z nánosu múdrosti svätého Tomáša, kde Tomáš hovorí o dcérach chlípnosti, alebo o tom, ako môže niekto najmä opakovaným sexuálnym hriechom trpieť „zaslepenosťou mysle, bezmyšlienkovitosťou, unáhlenosťou, sebaláskou, nenávisťou voči Bohu“. Akvinský nám hovorí, že čím viac sú naše nižšie sily (alebo súložné chúťky) bezuzdne sklonené k svojmu objektu, tým ľahšie sa deformujú naše vyššie sily – konkrétne rozum a vôľa. Inými slovami, nezdravá posadnutosť sexom sťažuje správne myslenie. Teda, uf. Rozum sa takmer úplne odhlásil, okrem ospravedlňovania odporného správania.
Aké je východisko z tejto šlamastiky? Určite Božia milosť. Ale aj dávanie lepších príkladov a plný život podľa kresťanskej etiky – najmä podľa kresťanskej sexuálnej etiky -, aby sme prilákali tých ľudí, ktorí nie sú nábožensky založení a ktorých našťastie ešte stále odpudzuje čoraz väčšia klamlivá temnota, ktorá je len logickým pokračovaním sexuálnej revolúcie – od neustálej propagácie pornografie a masturbačných praktík cez antikoncepciu a vnímanie druhých len ako nástrojov vlastného potešenia až po predefinovanie manželstva, aby sa predstierala ilúzia, že dvaja ľudia rovnakého pohlavia môžu byť skutočne manželmi, a tak ďalej.
Stále je veľa ľudí, ktorí sú vážne znechutení tým, čo sa podsúva deťom. Kde budú môcť nájsť útočisko a pomoc? Nech je to Cirkev. Tým, že budú chcieť uniknúť z temnoty a pochopiť túto rastúcu zvrátenosť a jej pôvod, môžu byť plne privedení ku Kristovmu svetlu.
Autor: Pat Flynn
Zdroj: Catholic.com