Ešte stále neviete, prečo je Eucharistia pre nás dôležitá?

Milí naši čitatelia, poskytujeme vám prepis kázne o. Christophera Smitha o úcte k svätej Eucharistii.

Začiatkom tohto cirkevného roka sme prechádzali cez advent, skúmali sme, koľko toho sa vmestí do nášho duchovného života: spoveď, úcta k Márii a kult radosti. Chcem sa však zamerať na jeden z aspektov nášho katolíckeho života, ktorý požíva najväčšiu pozornosť, zvlášť u tých, ktorí opúšťajú Božie stádo. Často nájdu cestu späť práve vďaka tomuto jedinému daru. Je ním Eucharistia – sväté prijímanie. Koniec koncov advent je príprava na príchod Slova. Práve na Vianoce sa Boh stal Telom a príde v čase svojho druhého príchodu na konci časov. A to nám pripomína skutočnosť, že prítomnosť Krista v tom časovom medziobdobí nie je nikdy a nikde reálnejšia než vo svätej Eucharistii.

Na Vianoce vnímame starý príbeh, ako sa Ježiš narodil v meste zvanom Betlehem. Možno to slovo má aj iný význam, ale v hebrejčine v skutočnosti znamená „dom chleba“. To, že sa Pán Ježiš narodil v jasliach, z ktorých žrali zvieratá, v meste zvanom dom chleba, to nie je nijaký výmysel.

To, čo robíme teraz, je ústredným bodom katolíckej úcty. Je ním omša. Možno teraz zniem ako obohratá platňa, neprichádzam s originálnymi vecami. Ale privádza ma to celé k tomu, že omša nie je o nás, ale o Bohu. Už sme počuli miliónkrát, čím je omša. Je to obetovanie Ježiša jeho Otcovi na Kalvárii, ktorá sa znovu predstavuje v akejsi rituálnej podobe. Táto rituálna forma je dokonalým skutkom cnosti zbožnosti. Ňou vzdávame Bohu úctu, ktorá mu patrí, a je sama o sebe dokonalá, pretože je to Boh sám v osobe Syna, ktorý si uctieva Otca.

Preto, kedykoľvek prídeme na omšu, a aj keď nedostaneme prijímanie, naša účasť v nej je stále dokonalým skutkom úcty. Je to tá najpotešujúcejšia vec, akú môžeme kedy Bohu ponúknuť, pretože mu ponúkame jeho vlastného Syna. Ježiš zomrel na kríži, a tak bola obeta zmierenia dokončená. Preto kňaz, ktorý stojí v osobe Krista pri oltári, prijíma celý obsah hostie a kalicha, čo symbolizuje zavŕšenie a dokončenie obety. Viete, aj keby bolo na omši milión ľudí, kňaz musí skonzumovať hostiu celú, aj keby nikto z nich nemal prijímať. Ak by som po premenení padol mŕtvy, musí prísť iný kňaz, aby dokončil obetu. V tejto obete symbolizuje jej dokončenie práve kňazovo prijímanie.

Poznal som kňaza, ktorý slávil latinskú omšu tu v diecéze, dostal chrípku a bol veľmi chorý, no s radosťou povedal: „Musím odslúžiť omšu.“ Hneď po premenení však takmer omdlel kvôli vyčerpaniu z choroby, a samozrejme, že všetci boli rozčúlení, pretože padol na zem pred oltárom, no znova vstal a povedal: “Musím dokončiť obetu. Musím ju dokončiť.“ Takže bojoval so sebou, aby mohol dokončiť omšu a potom mohol ísť domov a tam ostal niekoľko týždňov v posteli.

Taká dôležitá je svätá omša. Boh by nás mohol nechať tak, aby sme si uctili pamiatku obety Kalvárie v rituálnych formách, keď iba kňaz prijme premenený chlieb a víno na Jeho Telo a Krv. Ale Pán nechce, aby sme boli iba divákmi na Kalvárii. Chce, aby sme sa dôverne spojili s obeťou, a tak sa o plody tejto obety delili vo svätom prijímaní. Zamyslite sa nad tým, aké je to úžasné. Dokonca aj v tých najmenších, nekonečne malých čiastočkách premeneného chleba alebo v najmenšej kvapke premeného vína prijímame celého Krista. Už nie sme s Ním zjednotení len symbolicky, hoci zostáva pod rúškom symbolu. To, čo začína na Kalvárii, nie je len spomienka na krvavú smrť nekrvavým spôsobom. Sme prenesení z Golgoty, zo Zeleného kopca mimo Jeruzalema na Baránkovu svadobnú hostinu. Sme transportovaní do neba, na nebeskú hostinu, kde sa nebo stretáva so zemou a predznačuje večnú slávu.

Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta. Blažení tí, ktorí sú pozvaní na hostinu Baránkovu. Keď sme pokrstení, sme zjednotení s Kristom ako ženích so svojou nevestou, je to úplné extatické a radostné spojenie. Preto musíme mať svadobný odev. V obyčajnej podobe krstu, keď je dieťa pokrstené, kňaz položí bielu košieľku a hovorí: „Stal si sa novým stvorením a obliekol si sa v Krista. Toto biele rúcho nech ti je znakom tejto hodnosti. Tvoji rodičia a príbuzní budú ti pomáhať slovom i príkladom, aby si ho priniesol nepoškvrnené do života večného.

V tom okamihu je každý nový kresťan bez ohľadu na to, či má 100 rokov alebo iba jeden deň, súčasťou vízie, ktorú mal Ján v siedmej kapitole Apokalypsy. “Vyprali si rúcha a zbielili v Baránkovej krvi.” Preto keď prichádzame na svadobnú hostinu Baránka a slávime Telo a Krv, Dušu a Božstvo Kristovo vo Svätom prijímaní, musíme byť oblečený do nášho svadobného odevu, neušpineného hriechom.

Učenie katolíckej cirkvi hovorí o tom, kto môže a kto nesmie prijímať sväté prijímanie – k tomu sa viaže aj spojenie: „Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu, ale povedz iba slovo a duša mi ozdravie.“ Nikto z nás nie je hodný miesta pri Kráľovom stole, ale každý je povolaný stáť tam. Sme to my, ktorí sme boli vybraní, nesmieme predpokladať, že budeme jesť a piť, keď sme si nezachovali svoju kráľovskú dôstojnosť, ale stratili ju neposlušnosťou voči nášmu Majstrovi. V prvom liste Korinťanom, kapitola 11, verš 27 sa hovorí “Kto by teda jedol chlieb alebo pil Pánov kalich nehodne, previní sa proti Pánovmu telu a krvi.

Cirkev nás vyzýva, aby sme nepristúpili k stolu, kým nebudeme mať čistý svadobný odev. Prikazuje svojim pastierom, aby verejne odmietli udeliť sväté prijímanie nechválne známym verejným hriešnikom. Aby ich duchovné ochorenie nenapadlo iných, a oni si nemysleli, že môžu vzdorovať Bohu, a tak jesť a piť vlastné odsúdenie. 

Sväté prijímanie

Vo svete je viac ako miliarda katolíkov. Tvoríme jednu z najväčších samostatných náboženských skupín v dejinách ľudstva. Je absolútne úžasné premýšľať o tom. Ale keď o tom premýšľam, myslím tiež na skutočnosť, že ak je, pravda, že živého Boha prijímajú každú nedeľu také obrovské množstvá katolíkov, tak prečo je v našom svete stále toľko chaosu? Prečo na svete stále existuje toľko chudoby, nespravodlivosti, diskriminácie, nenávisti a násilia, ak láska, ktorá zostúpila z neba vstupuje do tela miliónov ľudí naraz? Prečo tak veľa katolíkov týždenne alebo každý týždeň prijíma Eucharistiu znova a znova, ale ich životy sa nemenia a náš svet sa teda v dôsledku toho nemení?

Je to preto, že sa nemôžeme stať tým, Koho prijímame vo Svätom prijímaní, Láskou zostupujúcou z neba, pokiaľ zároveň neplníme prikázanie Pána: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom a celou svojou dušou a celou svojou mysľou a svojho blížneho ako seba samého.“ Nemôžeme milovať to, čo nepoznáme, a tiež dokým sa nerozhodneme používať frázu sv. Pavla: „Keď som bol dieťa, hovoril som ako dieťa, poznával som ako dieťa, rozmýšľal som ako dieťa. Keď som sa stal mužom, zanechal som detské spôsoby.

Keď nebudeme študovať svoju vieru, keď sa nebudeme modliť, keď nebudeme konať telesné a duchovné skutky milosrdenstva, môžeme prijímať 100 000 alebo miliónkrát a nebude z toho žiaden úžitok. Nič nám nechýba v živom Bohu, ktorého prijímame, ale v láske toho veľa chýba a to je dôvod, prečo náš svet už nie je miestom dobra a súcitu. Často počujete o potrebe prípravy na sväté prijímanie a často to chápeme ako „Ok, pár minút tichej uvedomelej modlitby.“ Znova a znova sa je treba hovoriť o tom, aby sme zostali po omši a poďakovali za dar Eucharistie. Často to považujeme za pár minút chvál a vďakyvzdania, ale myslí sa tým oveľa viac.

Celý náš život sa musí stať aktom prípravy a vďakyvzdania za sväté prijímanie, za milujúci živý zväzok s pravým a večným Bohom. Keď vidím ľudí, ako úzkostlivo kontrolujú svoje hodinky, pretože omša trvá viac než pol hodinu alebo hodinu, a oni tu musia strácať čas z toho prebytku času, ktorý majú, a pritom nevnímajú podstatu bohoslužby. Keď vidím ľudí, ktorí ako Judáš berú Ježiša a odchádzajú kdesi von, pretože majú dôležitejšie veci než úctu k Bohu, ani neviete, ako ma to zarmucuje. Zakaždým, keď som počul zabuchnúť dvere hneď po prijímaní, opýtal som sa jednoducho: “Prečo???” Je mi smutno, pretože myslím na Ježišove slová, ktoré povedal žene pri studni: „Keby si poznala Boží dar a vedela, kto je ten, čo ti hovorí: “Daj sa mi napiť, ty by si poprosila jeho a on by ti dal živú vodu.“

Je mi smutno, pretože si myslím, že ak nedokážeme stráviť tento krátky čas tu na zemi skutkom uctievania, ako si budeme užívať nebo, ktoré je večným skutkom uctievania? Hovorím vám, niet v žiadnom okamihu ani jednej veci dôležitejšej než omša. Niet takého, kto by si zaslúžil viac času než Pán, ktorý nás tu pozýva. Preto je pre nás také dôležité myslieť ako učeníci v onen večer zmŕtvychvstania na ceste do Emaúz, keď hovorili: „Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už schýlil!” Vošiel teda a zostal s nimi.“ A prečo vám toto hovorím?

Viete, že aj príroda nám dáva tie najkratšie dni v roku. Všade je tma. Či sa nám to páči alebo nie, čas, ktorý nám Ježiš dáva, je dar plniť jeho vôľu na Zemi. Nepoznáme ani deň, ani hodinu, kedy príde noc ako zlodej a zaklope na dvere nášho srdca a povie: „Môj milý, tvoj čas už prišiel.“ Na túto chvíľu nemôžeme čakať. Budeme ako múdre panny, ktoré sú pripravené s lampami, aby otvorili dvere svojmu milému alebo budeme ako hlupáci tak zaujatí minulými vecami a malichernými drámami tohto sveta, že si nezaobstaráme ani olej a tak ani svetlo? A tak môžeme počuť tie obávané slová Pána: „Nepoznám vás.“ Zakaždým, keď prijímame sväté prijímanie, je to ako skúška šiat na deň, ktorý zavŕši všetky naše dni, keď nás Pán unesie radosťou svojej lásky. Nie len na okamih pod závojom chleba a vína, ale na celú večnosť. Odtiahne závoj, ktorý nás oddeľuje od Neho a všetko nám bude zjavené. Sme pripravení na ten deň? Spozná nás ako svojho drahého a milovaného služobníka?

zdroj: kázeň o. Christophera Smitha
il. obr.: tu

Zdieľajte
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •