Hlúpi boli totiž všetci ľudia od rodu, ktorým chybovala znalosť Boha, ktorí z viditeľných dobier nevládali poznať toho, ktorý je, a čo nepoznali tvorcu pri pohľade na diela, ale oheň, vietor, či letmý vzduch, hviezdny okruh, či vodu náramnú, alebo svetlá nebies pokladali za bohov, čo riadia svet. Keď už, zvedení ich krásou, pokladali ich za bohov, nuž bolo im treba vedieť, o čo nádhernejší je ich Pán; veď ich stvoril prapôvodca krásy. A keď už ich moc a pôsobivosť budila v nich úžas, mali poznať, o koľko mocnejší je ich Tvorca. Lebo z veľkosti a krásy stvorení sa úsudkom poznáva ich Stvoriteľ. Ale títo zasluhujú jednako len menšiu výčitku, veď oni blúdia hádam iba preto, lebo hľadajú a chcú nájsť Boha. Keď sa zapodievajú jeho dielami, skúmajú ich a dávajú sa zviesť pohľadu, lebo to, čo vidia, také pekné je. (Múd 13, 1-7)
Svätý Bernard cestoval raz s istým chudobným a nevzdelaným farmárom, ktorý si všimol, že opát chodieval so sklopenými očami. Keď sa ho spýtal, prečo nehľadí na krásy krajinu, Bernard vysvetlil, že sa chce modliť, a tak sa vyhýba rozptýleniu. Farmár pyšne zareagoval: “Mňa počas modlitby nevyrušuje nič.” Bernard však odvetil: “Neverím tomu. Spravme teda dohodu. Ak sa dokážeš pomodliť modlitbu Otče náš bez vyrušenia, darujem ti túto mulicu, na ktorej cestujem. Ale ak zlyháš, musíš ísť so mnou a stať sa mníchom.” Farmár súhlasil a začal sa modliť nahlas: “Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno Tvoje…” Potom sa na chvíľu pozastavil a spýtal sa Bernarda: “A dáš mi aj sedlo a uzdu?” …
Takmer všetci zažívajú rozptýlenia počas modlitby tak, ako to dokázal aj sv. Bernard farmárovi (a tak sa onen muž nakoniec pripojil k nemu na ceste do kláštora). Len málokedy počujeme o niekom tak hlboko ponorenom do modlitby, ktorého nemôže nič odtrhnúť od pozornosti k Bohu.
Oveľa častejšie sa však stretávame so skúsenosťou svätej Margaréty Márie Alacoque, ktorá mala ťažkosti meditovať spôsobom, akým to robia sestry. Lepšia a pútavejšia metóda, ako narábať s rozptýleniami oveľa jednoduchšie, je napodobňovať prax sv. Františka z Assisi. Kedykoľvek sa chystal vstúpiť do kostola na omšu alebo pomodliť sa, povedal si: “Svetské a zbytočné myšlienky, zostaňte tu pri dverách, kým sa nevrátim.” Potom vošiel dovnútra a modlil sa v úplnej oddanosti.
Svätý Bernard
Svätý Bernard, ktorý sa snažil vyhýbať očnému rozptýleniu počas modlitieb, mal raz víziu. V nej videl anjela z neba, ktorý do knihy písal slová Božského ofícia (oficiálna modlitba Cirkvi), tak ako sa ich modlili jeho spolubratia. Iba niektoré slová napísal zlatom. Bernard dostal poznanie, vďaka ktorému pochopil, že tieto slová vyšli z dokonalej horlivosti, s ktorou sa ich bratia modlili. Iné boli napísané v striebre. Tie symbolizovali čistý úmysel modliť sa, hoci boli pomodlené v rozptýlení. Boli tam aj iné slová napísané atramentom, čo naznačovalo modlitbu vypovedanú z lenivosti, ktorá ju sprevádzala. Bolo tam však aj niekoľko slov napísaných vodou, ktoré však v knihe nezanechali žiadnu stopu. Tieto modlitby obetovali bratia v duchu vlažnosti a s absenciou akejkoľvek zbožnosti. Napokon zbadal svätý Bernard aj ďalšie slová, ktoré neboli napísané vôbec. Namiesto nich sa mu zjavili slová Písma: “Pretože sa mi tento ľud približuje svojimi ústami a svojimi perami ma ctí, srdce si však vzďaľuje odo mňa, takže je ich bázeň ku mne naučeným ľudským príkazom.” (Iz 29,13) Preto františkánsky kňaz bl. Thomas z Cori trval na tom, aby bolo Božské ofícium recitované úctivo. Dokazuje to aj jeho výrok: “Ak sa srdce nemodlí, jazyk pracuje zbytočne.“
Modlime sa s úctou
Ježiš učil svojich učeníkov, že je dôležité modliť sa s úprimnosťou. Ponúka nám modlitbu Otče náš ako vzor takejto modlitby. (Mt 6, 9-13). Musíme uprednostniť kvalitu nad kvantitou. Niekoľko minút skutočnej modlitby teší Boha oveľa viac a je pre nás duchovne hodnotnejšia ako niekoľko hodín odriekaných len ústami. Keď sa niekto spýtal bl. Jordána Saského, aká je najlepšia forma modlitby, vždy odpovedal: “Taká, pri ktorej sa môžete modliť najúctivejšie.” Úprimná modlitba je skutočne zameraná na Boha. Niekedy však aj napriek našim najlepším úmyslom prichádzajú rozptýlenia a naše snahy obrátiť našu pozornosť späť k Bohu len všetko zhoršujú.
Istý mystik zo súčasnosti, ktorý bol obdarený rozhovormi s Ježišom, sa pýtal Pána práve na tieto problémy. Ježiš mu odpovedal, že rozptýlenie v modlitbe sa dá porovnať so psom sprevádzajúcim svojho pána na prechádzke po lese. Pes beží dopredu, chodí kade-tade, čuchá a skúma všetko, na chvíľu sa vráti k svojmu pánovi, potom opäť ujde, zakrátko sa vráti, akoby sa musel pozrieť opäť na svojho pána, no potom pokračuje ďalej. Rovnakým spôsobom vysvetľuje Ježiš túto situáciu: ak vám počas modlitby uchádzajú myšlienky od svojho Majstra, mali by sme sa s láskou vrátiť bez pocitu viny alebo strachu tak často, ako je to potrebné.
Ak sa človek sústredí a zameriava pozornosť smerom k jednej veci, modlitba má v Božích očiach oveľa väčšiu cenu. Sv. Edmund nám hovorí: “Je lepšie pomodliť sa vrúcne a so zbožnosťou jeden Otče náš ako tisíc bez oddanosti a plných rozptýlenia.” Sv. Tomáš Akvinský nás varuje: “Ak niekto zámerne počas modlitby v mysli blúdi, pácha hriech a bráni modlitbe priniesť ovocie.” Ak sa namiesto toho pokúšame čo najlepšie zostať zameraní na modlitbu, budeme sa nielenže páčiť Bohu, ale urobíme aj veľký duchovný pokrok. Sv. Ľudovít de Montfort hovorí: “Ten, kto s dôverou bojuje aj s najmenšími rozptýleniami modliac sa hoc i tú najmenšiu modlitbu, bude v dôvere konať aj vo veľkých veciach.“
Aby sme dosiahli tento stav, mali by sme začať nasledovať jednoduché rady sv. Terézie Ávilskej: “Nikdy neadresujte svojej slová Bohu, keď premýšľate nad niečím iným.” Boh si zasluhuje našu plnú pozornosť. Je obdivuhodné modliť sa, keď pracujeme, alebo keď šoférujeme alebo robíme iné veci, ak je Pánova prítomnosť naším centrom.
V časoch, keď naša pozornosť uchádza od modlitby, navrhuje sv. Peter Julián Eymard: “Buďte prirodzení v meditácii. Využite vlastnú zásobu zbožnosti a lásky, ako by ste sa mali utiekať ku knihám múdrych ľudí. Pamätajte, že náš dobrý pán uprednostňuje chudobu nášho srdca než najvznešenejšie myšlienky druhých. Môžete si byť istí, že náš Pán chce naše srdce a nie srdce niekoho iného.“
Keď nás ostatní rozptyľujú
Sú chvíle, keď zdrojom nášho rozptýlenia je iná osoba – niekto v kostole, ktorého nepokoj alebo akákoľvek iná aktivita nám sťažuje modlitbu. Svätá Terezka z Lisieux napísala o takejto skúsenosti vo svojej autobiografii Príbeh duše: “Dlhú dobu som musela kľačať v meditácii v blízkosti istej sestry, ktorá sa nedokázala prestať ošívať. Ak to nebolo jej ružencom, tak len Boh vie, čím ešte. Možnože si to nikto nevšimol. Mám veľmi citlivé uši. Ale nemáte poňatia, ako ma to hnevalo. Chcela som sa otočiť a zazrieť na tú vinníčku, aby som ju utíšila, ale hlboko v mojom srdci som cítila, že najlepšou vecou bolo trpezlivo to strpieť predovšetkým z lásky k Bohu a tiež aj preto, aby som jej neublížila. Zostala som v tichosti, hrozne som sa potila, zatiaľ čo moja modlitba nebola nič iné ako modlitba utrpenia! Nakoniec som sa pokúsila nájsť nejaký spôsob, ako to celé znášať s pokojom a radosťou – aspoň teda v najhlbšom zákutí srdca. Neskôr som sa dokonca pokúšala presvedčiť samú seba, že sa mi ten hluk páči. Bolo však nemožné nepočuť to, tak som obrátila celú svoju pozornosť na počúvanie toho hluku, ako keby to bol veľkolepý koncert, a strávila som zvyšok toho času obetujúc to všetko Ježišovi. Určite to nebola modlitba ticha!“
Tento poučný príbeh je jedným z mnohých, v ktorom sa môžeme nájsť. Ponúka nám riešenie vlastných ťažkostí: spravme rozptýlenie časťou našej modlitby. Ako povedala svätá Terezka z Lisieux: “Mám veľa rozptýlení, ale hneď ako ich spoznám, modlím sa za tých ľudí, ku ktorým mi utekajú myšlienky a ktorí mi narúšajú pozornosť. A takto využívam výhody týchto rozptýlení.” Tento jednoduchý postup môžeme nasledovať jednoducho aj my. Len si musíme zvyknúť vedome začleňovať každú myšlienku, ktorá k nám prichádza v modlitbe, do nášho rozhovoru s Bohom. Modlitba nemusí byť len o “svätých” a “duchovných” veciach. Ježiš chce, aby sme s ním spolu zdieľali celý svoj život vrátane našich radostí a záujmov, našich plánov a obáv, našich starostí a pocitov. Hovorme s ním veľmi láskyplne a v pokoji rovnako ako s hociktorým iným priateľom alebo milovaným človekom. Aj toto môže byť užitočný prostriedok na prekonanie rozptýlenia.
Uvažujme spoločne
Ak by sme sa rozhodli bojovať proti rozptýleniam, iba by sme zbytočne padli do ich pasce. Potrebné je, aby sme sa vrátili späť do svojho srdca. “Roztržitosť nám odhaľuje, k čomu sme pripútaní, a toto pokorné uvedomenie si pred Pánom má prebudiť našu uprednostňujúcu lásku k nemu, takže mu rozhodne ponúkneme svoje srdce, aby ho očistil. Tu v srdci je miesto boja, voľby Pána, ktorému chceme slúžiť!” (KKC 2729)
“Je skutočne nevyhnutné, aby človek začal bojovať proti svojim myšlienkam, ak chce odstrániť závoj z nich a intelektu utkaný. To mu umožní bez ťažkostí obrátiť svoj pohľad k Bohu a vyhnúť sa sledovaniu vôle svojich putujúcich myšlienok.” Svätý Ammonas, pustovník
Nechajme sa inšpirovať …
Svätá Terézia Ávilská navrhuje, aby sme na začiatku modlitby zatvorili oči “a otvorili oči duše”. Tým znížime šance na rozptýlenie. Niektoré cenné rady o modlitbe môžeme počuť aj v slovách sv. Pavla z kríža: “Keď sa chcete modliť, nezáleží na tom, že nemôžete meditovať. Urobte malé skutky lásky k Bohu, ale jemne, bez toho, aby ste sa nútili.“
Svätý Pavol hovorí: “Čo sa týka rozptýlenia a pokušenia, ktoré sa vyskytujú počas svätej modlitby, nemusí vás to ani najmenej znepokojovať. Utiahnite sa do tej najtajnejšej časti vášho ducha, aby ste sa spojili s Bohom v duchu a pravde. A budete sa už len smiať pri všetkých tých zvukoch zvonka, ktoré vám náš nepriateľ bude robiť. On totiž dnu vstúpiť nemôže.“
zdroj: CatholicExchange
Tip na knihu: Margita Mária Alacoque, Svätý Júda Tadeáš – veľký pomocník v ťažkých chvíľach, Svätá Monika: Moc vytrvalej modlitby. Knihy si môžete zakúpiť na stránke Zachej.sk.
