Na ceste do Ríma sme prechádzali cez Švajčiarsko a videli sme ich zasnežené hory, ktorých vrcholce sa strácali v oblakoch, ich vodopády, hlboké doliny s huňatým papradím a fialovými vresmi. Bolo pre mňa nesmierne dobré vidieť všetky bohatstvá prírodnej krásy. Moja duša sa vznášala k tomu, ktorému robilo radosť, že môže rozhadzovať svoje majstrovské diela na miesta, kde trávime svoj krátky čas vo vyhnanstve.

Ako len môžem opísať, čo som cítila pred zázračnosťou a poéziou týchto scenérií? Boli predzvesťou nádhery neba. Videla som život v kláštore v jeho pravdivosti so všetkými obmedzeniami a drobnými skrytými obetami, ktoré denne prinášame. Uvedomila som si, aké by bolo jednoduché nechať sa zabaliť do seba a zabudnúť na veľkolepý dôvod nášho povolania. Povedala som: „Neskôr, v hodine skúšky, keď budem uväznená v Karmeli a budem vidieť iba kúsoček oblohy, spomeniem si na dnešok a to mi dodá silu. Všetky moje bezvýznamné problémy sa stratia v moci a vznešenosti Boha. Teraz, keď som zazrela, čo má pripravené pre tých, ktorí ho milujú, už budem milovať iba jeho a vyhnem sa nešťastnému pripútaniu sa k malichernostiam.“

Tento úryvok pochádza z knihy 120 zamyslení s Teréziou z Lisieux, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.