Malé deti a omša. Áno alebo nie?

Omša je pre moje dieťa nudná – nehovoriac o tom, že je nezbedné. Avšak dokáže byť extrémne unudené, hoc je aj dobré a zostáva celkom pokojné. Aj pre mňa v tom veku bola omša nudná. Spomínam si, ako som sa zabávala tým, že som sa skrývala medzi drevenými lavicami. Nemyslím, že som dokázala v tom celom vidieť hoci len oltár, ba čo viac – chápať, čo sa deje.

Myslím, že veľa rodičov nechce každý týždeň svoje dieťa vystaviť hodine niečoho, čo nedokáže pochopiť. A tak si lámu hlavu nad tým, prečo by malo malé dieťa chodievať na omšu – hlavne, ak je hlučné a rušivé. Prečo by túto myšlienku nemohli rodičia vyriešiť jednoducho takto?

Táto otázka má zmysel len vtedy, ak omšu vnímame v princípe iba ako akúsi učebňu, kde sa chceme dozvedieť niečo viac o našej viere. Áno, v omši sa úplne učíme o našej viere. Obživí naše porozumenie celého nášho života. A jej symboly, rituály a modlitby sú tak bohaté na význam, že premýšľanie nad nimi nikdy nemôže vyčerpať ich neustálu aktuálnosť. Dokonca aj dobrá homília či čítania z Biblie vás môžu naučiť mnohému.

Ale omša nie je nejakou pokročilou hodinou náboženstva a vedomostí. Tie, vďakabohu, nie sú predpokladom vzťahu s Ježišom. Omša je stretnutie. Je to úcta. Je to obeť Kristovej smrti na kríži, ktorá sa dáva za odpustenie hriechov. Liturgia je dielom Cirkvi a Cirkev neexistuje kvôli charite a duchovenstvu či iným veciam, zatiaľ čo by omša ostala na druhom mieste. Realita je opačná. Kňazi sú vysvätení pre omšu.

Aj keď malé dieťa nemôže sledovať omšu ako takú, môžeme pomenovať niekoľko vecí, ktoré sa dokáže z nej naučiť: ukáže mu iných ľudí, ľudí rôzneho veku a kultúry, ktorí sa zúčastňujú na tej istej viere. Ukazuje mu, že jeho rodina nie je jediná, ktorá verí. Ukazuje mu, že na nedeli je niečo zvláštne. Hudba mu hovorí, že spoločne oslavujeme. Zoznamuje sa s prostredím, o ktorom môžem len dúfať, že to bude miesto, kde bude tráviť množstvo hodín svojho života.

Ale aj keby ho omša nič nenaučila, určite by som ho tam vzala. Boh stvoril ľudské bytosti v tele. To nebola chyba. A keď sa stal človekom, bolo mu dané aj fyzické telo. A toto telo je stále s nami, je tam fyzicky. Je to jeden z najväčších zázrakov našej viery, že môžeme byť fyzicky v prítomnosti nášho Boha. Tak prečo by som nevzala svoje deti čo najbližšie k Nemu?

Keď Kristus prikázal svojim apoštolom, aby “nechali malé deti prichádzať k nemu”, myslí to celkom doslovne. “Nech prídu,” pretože v konečnom dôsledku: “Nebeské kráľovstvo patrí takýmto ľuďom.” Zvyšok z nás sa môže dostať do neba, ale nebo patrí deťom. Kristus nás upozorňuje na to, že dospelý, ktorý je účastný, robí to len tak, že sa stane dieťaťom. Ak by niekoho vylúčili (hoci nič také sa nestane), nebudeme to my, dospelí? My sme tí, ktorých hriech sa neustále pokúša vymaniť Boha z našich životov. Naše malé deti ešte nezhrešili, a preto je v nich milosť krstu rovnako reálna ako bola kedysi aj v nás.

Takže otázka “Čo získa malé dieťa z omše” je rovnako hlúpa ako pýtať sa, čo získa z omše dospelý. Len Boh môže na toto odpovedať – ale v oboch prípadoch si myslím, že s istotou môžeme povedať, že “dostávame” viac, ako by sme mohli pochopiť.

 

List rodičom, ktorých nezbedné detí rušia svätú omšu

Vážení unavení rodičia,
vaše deti sú počas omši isto hrozné, neposlušné a vyrušujú týždeň čo týždeň. Je to ako veľký reflektor, ktorý stále svieti na vás a vaše rodičovstvo. Som tu však s vami. Začala som sa obávať nediel. Myslím, že sme skúsili všetko. Chodili sme na rannú omšu, chodili sme na večernú omšu, šepotom sme vysvetľovali, hrozili, sedeli sme vpredu, vzadu, utekali do miestnosti určenej pre deti. Niekoľko trikov možno aj pomohlo, ale vždy sme odchádzali z kostola s tým, že niekto kričal či šialene behal pred oltárom alebo ktovie čo.

Ale napriek všetkému, každý týždeň tu ja a moja hlučná a chaotická rodina chodíme (dozadu!). Vrtíme sa a rozptyľujeme každého a neustále sme vystavení pohľadom veľkého počtu ľudí, ktorí nerozumejú, aké je ťažké naučiť batoľa sedieť 45 minút v tichosti. Vyzerá to šialene. Aj napriek tomu sme si obliekali nedeľné oblečenie a utekali do chrámu, tak ako to od nás Matka Cirkev žiada.

Keď sa rozhliadol videl boháčov ako hádžu svoje dary do chrámovej pokladnice. Videl aj akúsi chudobnú vdovu, ako ta vhodila dve drobné mince, a povedal: “Veru, hovorím vám: Táto chudobná vdova vhodila viac ako všetci ostatní. Lebo títo všetci dávali dary zo svojho nadbytku ale ona pri svojej chudobe dala všetko, čo mala, cele svoje živobytie.” Lk 21, 1-4

Nie je to práve to, čo robíme? Dávame doslova všetko to, čo máme, keď sa podriaďujeme požiadavke Cirkvi, aby sme šli na nedeľnú omšu. (Nepríjemné rozpaky, nanešťastie, nie sú dostatočným dôvodom na to, aby sme zostali doma.) Zvonka to vyzerá, že “robíme absolútne minimum”. Do chrámu sme sa dostali. To určite. Ale sústredíme sa? Máme duchovný zážitok? Načúvali sme slovám evanjelia? Nezdá sa to moc. Sme jediní, ktorí vedia, ako veľmi dávame. Ale aj Kristus to vie.

Rovnako ako dve drobné mince ženy v chrámovej pokladnici vyzerajú ako nič v porovnaní s obrovským vreckom zlata bohatého človeka, náš príspevok sa zdá byť taký malý, že by sa človek mohol diviť, prečo sa vlastne snažíme. Prečo dokonca prísť aj na svätú omšu, ak strávime celý čas kontrolovaním, či je naše dieťa v poriadku? Ale Kristus je tam, aby nám pripomenul, že on vidí to, čo nevidí zvyšok sveta.

Veľmi často odchádzam z omše s pocitom, že to bolo fiasko. Dokonca sa mi ani nepodarilo odísť normálne, lebo som tak rýchlo utekala, že som si zabudla kľaknúť. Aký som to ja katolík? Ak sa tak cítite tiež, nezabudnite – mať malé deti alebo deti so špeciálnymi potrebami alebo čokoľvek a situácia, v ktorej sa nachádzate, vám neumožňuje v pokoji si pokľaknúť či pozorne počúvať, je to jedinečný druh “biedy”. A my v tejto vlastnej biede skutočne dávame všetko, čo máme, iba tým, že sa snažíme robiť veci čo najlepšie.

Takže neustávajte. A prosím, nebojte sa príliš toho, ako vaša rodina vyzerá navonok. Aj keby to nikdy nebolo ľahšie, pokračujte v tom, čo robíte, a vedzte, že aj keď svet nevidí, čím všetkým prechádzate, Boh vidí hodnotu vašej obety.

Zdieľajte
  • 1
  •  
  •  
    1
    Share