Áno, svätá Cirkev má aj patróna alkoholikov. Zoznámte sa – Matt Talbot

Celou históriou človeka obdarovával Boh Cirkev svätými mužmi a ženami. Sú pre nás žiarivými príkladmi, majákmi svetla a nádejou vo svete tmy a hriechu. Vnímame ich, nechávame sa nimi inšpirovať, oni nás svojím životom učia a nám sa cez ich orodovanie dostáva pomoci. Svätí sú našimi bratmi a sestrami, ktorí sú už v nebi. V živote neboli žiadnym spôsobom dokonalí. Bojovali s rovnakými pokušeniami ako my všetci a museli sa vždy spoliehať na Božiu milosť pri prekonávaní svojich osobných ťažkostí a ľudských zlyhaní. Niektorí svätci už za života dosiahli svätosť, zatiaľ čo iní prešli dlhšou a náročnejšou cestou k svätosti. Zaujímavosťou je, že Boh vždy poskytuje ten pravý typ svätého, aby inšpiroval veriacich určitého veku a časov.
Írska duchovnosť sa najčastejšie spája s keltskými mníchmi, ktorí žili životy vo veľkej svätosti v dôsledku osobného boja a skromnosti. Ich umŕtvovanie ich oddelilo od lásky k sebe vo všetkých svojich formách a umožnilo im, aby sa skutočne sústredili na Boha.
A tak je to aj s Mathewom Talbotom. Na rozdiel od mníchov starých čias žil Matt nedávno – zomrel v roku 1925 – a nebol ani kňazom, ani mníchom. Skôr žil veľmi jednoduchý a pokorný život uprostred rušného mesta a v tomto živote objavil aj Božiu prítomnosť a silu Živého Boha.
Hoci ešte nebol katolíckou cirkvou vyhlásený za svätého, jeho kauza kanonizácie je v súčasnosti na rozhodnutí svätého otca. V tomto procese získal titul “ctihodný”. V začiatkoch procesu získal titul boží služobník. Postup jeho kauzy bude závisieť od preukázateľného zázračného zásahu prostredníctvom jeho príhovoru.
Matt nebol svätý. Až do konca dvadsiateho storočia bol nesmierne hriešnym človekom podliehajúcim veľkým pokušeniam (ktoré mu zostali po celý život) a ktoré ovplyvňovali jeho činy a celý život. Kým neprijal milosť pravého a trvalého obrátenia, hriešny Mattov život bol zameraný len na seba a svoje vlastné túžby, nie na Boha. Ale jedného dňa sa všetko zmenilo a jeho život sa tým tiež navždy zmenil.
Matt po celý svoj život neustále bojoval. Jeho odvaha a bezúhonnosť sa neustále prehlbovali väčšou svätosťou každodenného života najobyčajnejšieho a najvšednejšieho človeka. Je to príbeh o Božej milosti, ktorá pôsobí v srdci a duši, čo má za následok ich transformáciu. Hlbší pohľad na jeho život je dôkazom, že Matt Talbot bol možno jedným z najpozoruhodnejších ľudí svojich čias. Toto je jeho príbeh.

Mattovo narodenie a detstvo
Dňa 2. mája 1856 oslavoval írsky ľud sviatok. V Dubline sa konala veľká prehliadka na počesť mierovej zmluvy medzi kráľovnou Viktóriou a cisárom Alexandrom II. No táto slávnosť nebola ničím v porovnaní s radosťou, ktorú zažívali Charles a Elizabeth Talbotovci vo svojom dome na 13 Aldborough Court. Šťastný pár bol v ten deň požehnaný darom syna, ktorému dali meno Mathew (Matúš). Bol jedným z dvanástich detí, z ktorých sa iba deväť dožilo svojej dospelosti. O tri dni neskôr, 5. mája 1856, bol Matt (skrátená forma Mathew, pozn. verim.sk) pokrstený v dublinskej katedrále zasvätenej Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie.
Rodina Talbotovcov bola chudobná, podobne ako mnohí z tých, ktorí v tomto meste žili. A chudoba v tých dňoch bola veľkou záťažou, pretože nič sa nedalo považovať za samozrejmosť. Neexistovali žiadne štátne ustanovenia pre tých, ktorí zarábali príliš málo, neexistovala záruka slušného bývania, žiadna strava, a ani peniaze sa nedali nikde poriadne zarobiť. V skutočnosti ani voda nebola voľne dostupná – ľudia chodili po ňu do verejných fontán a prinášali ju domov v nádobách a džbánoch. Aj takýto bol život Talbotovcov. Žili na kope s ostatnými v chatrných budovách, ktoré by sme v súčasnosti nazvali slumy. Často sa sťahovali z miesta na miesto, pretože neustále hľadali prácu a lepšie bývanie. Ich ubytovanie sa nachádzalo uprostred oblasti s kasárňami. Medzi početným množstvom zlodejov a podvodníkov žijúcich v tejto oblasti bolo aj veľa dobrých ľudí. A Charles a Elizabeth rozhodne patrili medzi nich.
Vo veku 8 rokov začal Matt navštevovať kresťanskú školu sv. Vavrinca O’Tooleho. Zaregistrovali ho tu 8. júla 1864. V roku 1867 navštevoval O’Connellovu školu na Dublinskej North Richmond Street, ktorú spravovali mnísi. Vzdelanie dostal najmä z jednoduchých zručností v čítaní a písaní, naučil sa veľa kresťanských modlitieb a pripravoval sa na prijatie sviatostí. Jeho učebnice obsahovali lekcie z Biblie a života svätých spolu so základnými ponaučeniami, ktoré mali inšpirovať dieťa s cnosťami viktoriánskeho veku. Takéto školy vychovávali vtedajšie deti pod dohľadom arcibiskupa (a neskôr kardinála) Cullena.
Matt strávil v škole len veľmi málo času. V školských správach sa často uvádzalo, že “ostal doma z dôvodu nevyhnutnosti”. V roku 1868 dosiahol vek dvanástich rokov, takže sa stal vhodným kandidátom na prácu a jeho akademická kariéra sa tým zastavila.

Matt upadá do alkoholizmu
Mladý chlapec bol šťastný, že sa zamestnal pomerne rýchlo vo firme obchodníkov s vínom. Zamestnali ho E. a J. Burke, ktorých firma sa nachádzala v niekoľkých budovách na nábreží vedľa rieky Liffey. Matt tu pracoval štyri roky ako poslíček. Najskôr zarábal štyri a neskôr šesť šilingov. V tomto čase si však začal vytvárať isté nesprávne návyky. Zistil, že bolo pomerne jednoduché ukradnúť zopár fliaš vína porter vyrobených vo vinárstve. Príležitostne prišiel domov opitý, čo viedlo jeho rodičov do zúfalstva. Jeho otec, Charles, nakoniec zabezpečil pre syna Matta novú prácu poslíčka v Custom House, kde on sám pracoval. Problém sa tým však nevyriešil. Tu začal šestnásťročný Matt piť whisky.
Osud rodiny Talbotovcov sa rúcal, keďže niektorí z chlapcov zdieľali Mattovu lásku k alkoholu. Rodina sa okolo roku 1870 presťahovala do nájomného domu na 5 Love Lane. Životné zlyhania Charlesových synov vyvolali v otcovi hnev a hlboký smútok jeho manželky. Matt hovorí: “Keď som bol mladý, moc som sa o náboženstvo nezaujímal práve kvôli pitiu. Zlomil som srdce svojej matky.” Inokedy povedal priateľovi v rozhovore: “Bol som hlboko zaľúbený do pitia, ale Boh mi dal milosť, aby som sa tohto zvyku vzdal. Bol to pre mňa veľký boj.
Alkoholizmus bol hroznou pohromou v Dubline v tých časoch. V roku, keď sa Matt narodil, otec Theobald Matthew, známy ako “triezvy apoštol”, odišiel na večnosť. Bol hnacou silou úspechu s názvom Hnutie triezvych, ktoré svojou myšlienkou ovplyvnilo množstvo ľudí. Z piatich miliónov ľudí, ktorí podpísali “sľub”, zostalo iba sto tisíc. Tí svoj podpísaný sľub stále zachovávali desaťročia po smrti otca Theobalda.
Matt žil iba z pár šilingov, ktoré mu zostali. Niekedy nemal nič, pretože všetko minul na pitie. Niekedy predával svoje veci, aby získal peniaze na alkohol. Inokedy prežil on i jeho bratia z toho, čo ukradli. Raz tak ukradol husle pouličnému hudobníkovi. Práve táto udalosť ho neskôr mátala. Pri inej príležitosti ukradol z nákladiaku spolu s priateľmi ošípané, aby tak získal peniaze. A tak Matt strávil svoj život niekde medzi prácou a pitím.

Obrátenie
Jedného dňa v roku 1884 nastala udalosť, ktorá bola počiatkom série zmien v jeho srdci. S nádejou čakal v blízkosti krčmy úplne bez peňazí, že priatelia budú prechádzať okolo a pozvú ho na drink. Ale zostal sklamaný, ani jeden z nich tak neurobil. A tak odišiel domov – triezvy – na prekvapenie svojej matky. Oznámil jej, že nastupuje do miestneho seminára Svätého kríža, aby zložil sľub Hnutia triezvych. Elizabeth, ktorá poznala dobre svojho syna, povedala: “Potom v Božom mene choď, ale neskladaj žiaden sľub, pokiaľ ho nemáš v úmysle dodržať“.
Na kolégiu sa Matt stretával s jedným z kňazov a zložil svoj sľub na obdobie troch mesiacov. Často pristupoval k sviatosti zmierenia, ale to až po uplynutí niekoľkých rokov povinností. Odvtedy sa zúčastňoval ranných omší predtým, než šiel do práce.
Elizabeth Talbotová neskôr rozprávala, ako ťažko Matt znášal toto obdobie, hoci zostal verný sľubu, ktorý zložil. Po uplynutí trojmesačného obdobia si ho Matt obnovil na obdobie ďalších šiestich mesiacov a potom na celý život. Jeho účasť na každodennej omši pokračovala. Dlhé hodiny po práci trávil v modlitbe, modlil sa za seba, ale často zostával sám, aby sa vyhol tým osobám a miestam, ktoré by boli preňho problematické. Raz sa nachádzal blízko jednej z krčmičiek, kde často chodieval. Siahol do vrecka a zaštrngal mincami. Do krčmy vošiel, ale nikto ho neprišiel obslúžiť. Trpezlivo čakal, ale napokon odišiel. Zamieril do kostola v Gardiner Street, kde strávil zvyšok večera v modlitbe. Aby sa vyhol tomu, čo bolo preňho príležitosťou hriechu, už nikdy vo vrecku nenosil drobné.
Kamaráti si všimli zmeny v jeho živote, ale komentovali ho iba príležitostne. Jeden z nich, Pat Doyle, bol známym alkoholikom a agresorom. Na určitý čas žil v inej časti Írska a po návrate sa často zamýšľal, prečo Matt nechodieval piť s ostatnými. Nakoniec mu povedali, že z Matta sa stal “iný muž”. Neskôr sa s Mattom stretol, aby zaspomínali na svoje priateľstvo. Bez toho, aby si uvedomil, kam ho Matt viedol, ocitol sa Pat Doyle v areáli Clonliffe College. Tu sa k nim priblížil istý kňaz. Neskôr Patt opísal túto schôdzku a poznamenal, ako onen kňaz veľmi dobre poznal Matta. Práve Matt chcel, aby Pat zložil sľub triezvosti. Neskôr priznal, čo učinil úplne sám, bez toho, aby si uvedomil, čo urobil. Keď však Matt požiadal kňaza o Pattovu spoveď, ohromený muž vstal z pokľaku a utiekol.
Matt sa neskôr sa pokúšal o obrátenie ďalších priateľov, niekedy úspešne, inokedy zasa nie. Pri jednej príležitosti sa mu podarilo presvedčiť muža, aby sa vrátil k sviatostnému životu po tom, čo viac ako tridsať rokov k nim nepristupoval. Takisto sa rozhodol obrátiť bratov, ktorí stále nadmerne pili. V roku 1890 opustil Matt svoj rodinný dom a presťahoval sa do malej izby v Gloucester Street. Jeho sestra, vydatá žena, žila blízko neho a každý deň mu pripravovala jedlo a udržiavala mu izbu v poriadku. O štyridsiatich sedem rokov neskôr, keď skúmali jehonživot s cieľom postúpiť kauzu smerom ku kánonizácii, podala Mária svoje svedectvo o bratovom živote. Povedala: “Po dlhšej dobe, čo zmenil úplne svoj život, Matt ešte stále splácal peniaze, ktoré dlhoval z pitia. Chodil po tých verejných domov, kde ho viedli na “zozname dlžníkov”, ale všetky peniaze vrátil. Potom odtiaľ rýchlo odišiel. Moja matka mi povedala, že on a jeho bratia kedysi ukradli husle pouličnému hudobníkovi a predali ich, aby si kúpili alkohol. Matt však prehľadal celé mesto, dokonca prešiel všetky domy chudobných, lebo hľadal hudobníka, aby mu zaplatil za svoj prečin. Ale nemohol ho nájsť.
Mattov priateľ si raz spomenul, že keďže Matt nemohol nájsť toho huslistu, ktorému ukradli husle, odovzdal peniaze kňazovi, aby obetoval za jeho dušu omše. Mattov život sa dramaticky zmenil, ale udržiaval si ho starostlivo skrytý pred očami sveta a najmä od tých, ktorí ho najlepšie poznali. Jeho rodina a najbližší priatelia vedeli, že už viac nepije a nekľaje, často chodí do kostola a v modlitbe trávi čoraz viac času.
No nikto si neuvedomoval hĺbku záväzku voči Bohu a úroveň postupnej svätosti, ktorú Matt dosahoval. Napriek všetkému zostal človekom a zažíval tie pokušenia, ktoré sú súčasťou života každého človeka. Napriek tomu, že cítil slobodu od alkoholu, veľmi ťažko sa mu bojovalo proti nemu. Nakoniec začal fajčiť, kým však nespoznal, že jednu závislosť zamenil za druhú. A tak odovzdal do rúk kňaza ďalší sľub – že sa zdrží všetkého tabaku. Hneď na druhý deň ráno si však kúpil novú fajku, ktorú dlhší čas chcel, a s ňou aj vrecúško plné čerstvého tabaku. Ešte v ten deň ho však jeho priateľ poprosil, či by mu mohol dať niečo na fajčenie. Matt mu odovzdal nielen celé vrecko, ale aj novú fajku. Odvtedy si už nikdy nezafajčil.

Mattov každodenný kríž
Odvtedy začal Matt sériu praktík, ktoré ho robia známym a ktorými sa veľmi starostlivo pokúšal skrývať od ostatných ľudí. Vzal si do srdca slová Krista – “Zapri sám seba, vezmi svoj kríž a nasleduj ma”. A tak hľadal spôsob, ako žiť tieto slová bojujúc za lásku k Bohu a blížnemu. A našiel mnoho spôsobov. V roku 1937 dve z jeho sestier poskytli dôkazy o jeho živote. Počas tohto svedectva vyšli najavo niektoré malé umŕtvenia, ktoré praktizoval. Jedna zo sestier hovorí: “Matt kľačal na kolenách hneď, čo prišiel z práce a to až do desiatej večer. Aj svoju večeru dokonca jedol na kolenách. Na večeru jedával mäso iba raz alebo dvakrát v týždni, poprípade vajcia. Počas pôstu nejedol nič, len suchý chlieb a kakao, či škrupiny z kakaa. Niekedy aj ryby, no nikdy nie v stredu alebo v piatok. Postil sa od mäsa celý jún na počesť Najsvätejšieho Srdca a tak isto aj týždeň pred veľkým pôstom či v advente. Zriedka sme ho vídali pri modlitbe, keďže chcel byť sám. Nikdy nejedol žiadne lahôdky, iba na vianočný deň ráno chcel steak. Zvyčajne žil o suchom chlebe a kakaových škrupinách bez mlieka či cukru. Často sa odvolával na svoje minulé hriechy a vravel: ‘Kde by som bol bez Boha a Jeho Svätej Matky?’ Vlastnil malú sošku Panny Márie a často vravieval: ’Nikto nevie, akou dobrou matkou mi bola’.
Niekedy sa prísne postil celý deň až do večera, keď prišiel z večernej omše. Niekedy, keď mu sestra priniesla rybku, povedal jej, aby ju vzala naspäť a doniesla vodu, v ktorej bola varená. Jeho druhá sestra, Susan, sa tiež zmienila o jednom z prísnych pokání, ktorými sa Matt po smrti preslávil: “Spal na širokej doske a ako vankúš si dával pod hlavu kus dreva, pričom ho obliekol do plachty. Keď som videla dosku a ten kus dreva ležať oproti stene, spýtala som sa ho prečo. On odpovedal: ‘Sú tu pre istý účel.’
Každý deň chodil na sväté omše a prijímal sväté prijímanie. Každú sobotu pristupoval k sviatosti zmierenia, hoci v tej dobe bola bežná prax spovedať sa iba dvakrát do roka. Aby sa udržal na svojej duchovnej ceste, trávil každý možný okamih v modlitbe, pokiaľ to nebolo v rozpore s každodennými povinnosťami. Vedel, že tieto povinnosti mu boli modlitbou a svoje dni posväcoval praktizovaním pokory a umenšovaním vlastného života.
Jeho sestry tiež spomínajú na to, ako ich matka často v noci budila, lebo našla Matta hlboko v modlitbe. Ruky mal zložené v tvare kríža ako keltskí mnísi a tiež aj svätý Patrik. Kedykoľvek sa jeho matka rozprávala o jeho duchovnom živote so svojimi dcérami, varovala ich, aby sa o tom nikomu nezmienili. Ľudia mimo rodiny vedeli len málo o Mattovom hlbokom modlitbovom živote, no niektorí z nich svedčili o tom, čo videli, dlho po jeho smrti. Jeden taký človek bol istý miništrant, ktorý videl Matta v Berkeley Road Church v modlitbe pred krížom. Ruky mal roztiahnuté ako ukrižovaný. Chlapec hovoril, že Matt si vtedy myslel, že je sám v kostole, no neuvedomil si, že istí ľudia ho tam videli. Ten chlapec sa volal Sean T O’Ceallaigh a neskôr sa stal prezidentom Írska. Vo svojom svedectve hovorí: “Matt niekedy čakal na to, kým otvoria kostol na rannú omšu. Poznal zopár miništrantov a volal nás našimi krstnými menami. Vždy sme ho volali pán Talbot, hoci nebýval vkusne oblečený, ale nosil na sebe pracovné nohavice, namiesto goliera a kravaty. Bol však veľmi uhladený a čistý. Niekedy ho chlapci zo žartu nazývali kaplánom, ale nikdy sa mu to nepáčilo. Bol veľmi milý a priateľský. Niekedy sa modlil nahlas, pričom nedbal na ostatných. Neskôr, keď som bol starší, často ma zastavil na ulici a pýtal sa ma, ako sa mi darí v škole. A keď som začal pracovať, pýtal ma, čo mám nového a vždy ma varoval, aby som dbal na svoju prácu a dobre ju vykonával.
Matt vedel, že ak chce plne oceniť obrovské dedičstvo, ktoré nám cirkev odkázala, bude sa musieť naučiť správne čítať. Bez ohľadu na to, akým zručnostiam sa naučil v škole, dlhšiu dobu cítil, že ich zanedbal a zabudol. A tak sa naučil sám čítať. Začal najprv s veľmi jednoduchými knihami a postupne sa zdokonaľoval. Bol veľmi inteligentný a dokázal porozumieť mysleniu niektorých najväčších teológov a otcov Cirkvi. S obľubou čítal akékoľvek duchovné diela najmä zo životov svätých. Keď raz jeden jeho priateľ zistil, že on ako chudobný robotník číta dielo kardinála Newmana, Matt mu vysvetlil: “Keď sa dostanem k takejto knihe, vždy sa modlím k našej Najsvätejšej Panne a verím, že ma vždy inšpiruje, aby som pochopil správny význam týchto slov.” Nikdy však skutočne nevedel dobre písať, dokonca už aj ako dospelý. Jeho písmo sa viacmenej podobalo písmu dieťaťa. V knihách, ktoré čítal, si písal poznámky pod čiarou, ktoré prezradili túto jeho obmedzenú schopnosť. Napriek tomu jasne dokazujú hlbokú duchovnosť človeka vyjadrujúcu hlboký sentiment do jednej vety.
A tak postupoval od jednoduchých malých kníh až po veľké pojednania a teologické diela. Trávil dlhý čas premýšľaním nad každým a vytváral si poznámky na kraji. S každou knihou sa najprv vždy zoznámil, aby mohol odsledovať cestu, ktorú ňou sleduje. Celý čas však vôbec neopustil Písmo. Zvlášť pasáže o umučení mal nahrubo označené v každej Biblii, ktorú vlastnil. Medzi inými aj množstvo žalmov. Jeho malá knižnica obsahovala diela Augustína, Františka Saleského, Rodrigueza, Newmana, Terézie z Avily, Jána z kríža, Blosiusa a mnohých iných, ako aj rôzne cirkevné dejiny, katechizmy a diela o náboženskom a duchovnom živote. Mal aj množstvo letákov, modlitbových kariet, osvedčení o členstve v bratstve a množstvo litánií.
Počas svojho života bol Matt veľmi rešpektovaným človekom. V prvom rade preto, že bol dobrým a ťažko pracujúcim robotníkom, človekom s veľkou celistvosťou a osobnosťou, na ktorú sa vždy dalo spoľahnúť. Povesť jeho svätosti, ktorá obklopovala tohto človeka z robotníckej triedy, sa stala takmer hmatateľnou pre všetkých, ktorí sa s ním dostali do kontaktu. Jeden z najbližších Mattových priateľov, Paddy Laird, si spomenul na niekoľko príbehov z čias s ním: “Jedného dňa som našiel Matta v jeho malom prístrešku v Martinovom dvore. Na stole som našiel potkana, ako si pochutnával na jeho suchom chlebe. Chystal som sa ho ovaliť kameňom, ale Matt ma zastavil. Hovoril s potkanom veľmi jemne, pričom mu povedal: ‘Tak poď, choď dole!’. A potkan ho poslúchol. Potom mi začal hovoriť o dobrých potkanoch – ‘Síce robia škodu, ale čistia kanalizáciu a tiež sú to Božie stvorenia. On sám ich stvoril pre nejaký účel …’ Niektorí ľudia si mysleli, že Matt nerozpráva, že sa odmlčal. To nebola pravda. Bol veľmi príjemnými spoločníkom. Jediná vec, na ktorú nepomyslel, bol hriešne vtipy. Vždy upozorňoval ľudí, ktorí brali Božie meno nadarmo. Čudnou vecou bolo, že všetci tí tvrdí muži boli po pár slovách s Mattom krotkí ako baránkovia. Spomínam si, že počas prvej svetovej vojny sa istý Ned Lyons bál, že jeho syn Jack bol mŕtvy. Tak sa dozvedel z telegramu. Ale Matt povedal Nedovi: ‘Neboj sa, Ned, bude doma.’ Nasledujúci deň prišla správa potvrdzujúca, že Jack bol mŕtvy. Matt mu povedal: ‘Ned, zabudni na tú správu’. Keď sa Ned v ten večer vrátil domov, Jack sedel pri kuchynskom stole. Dostal dovolenku, ale nikto ho nenapísal na zoznam mužov, ktorí šli na ňu.”
Paddy Laird tiež spomína: “Málokedy mi hovoril o náboženských záležitostiach, namiesto toho mi daroval knihy zo života svätých. Často som ho videl kľačať v modlitbe v rohu dvora, kde ho nikto nevidel, alebo medzi drevenými stohmi. Zvyčajne som sa hanbil, že by som ho prerušil. Po chvíli som však naňho predsa zavolal menom a on sa spýtal: ‘Čo chceš?’. Prišiel ku mne, ale videl som, že je vyrušený z hlbokej modlitbyl.
Ďalším priateľom bol Dan Manning. Matt sa s ním dobre poznal, takisto aj s jeho manželkou a rodinou: “Nestrácal nikdy čas. Keď mal čo i len trocha času, vždy sa modlil alebo niečo čítal. Okrem niekoľkých minút, ktoré venoval obedu, trávil obednú hodinu vo svojich knihách alebo sa modlil. Zdalo sa mi, že má vlastný spôsob modlitby. Modlitby nečítal ani neodriekal len tak naspamäť. Napriek tvrdému pokániu bol vždy schopný vykonávať čestne svoju prácu a vždy vyzeral dobre. Bol tichým mužom a snažil sa vyhnúť upozorňovaniu na seba samého. Často chodil so sklopeným zrakom. Nikdy som nestretol nikoho ako on. Bol úplne pohltený v Bohu, ale vždy s humorom na perách a obľúbený u ľudí.
John Gunning, ktorý poznal Matta viac ako tri desaťročia, povedal zopár slov o jeho duchovnosti: “Obaja sme boli v ružencovom bratstve Dominikánskeho kostola Ježiša Krista Spasiteľa. Matt mi požičal knihu o živote svätej Kataríny zo Sieny. Než som ju začal čítať, spýtal som sa ho, či nosila reťaze. Vyzeral zmätene a povedal, že asi áno. O niečo neskôr mi povedal o svojej úcte k Panne Márii. Hovoril, že práve úcta k Nej ho pozdvihla zo zeme do neba. Povedal, že nosil reťaze ako znamenie, že sa stal otrokom Panny Márie. Požiadal som ho, aby mi tiež dal také reťaze. A tak ma priviedol do Clonliffe College k Dr. Hickeymu. Keď bol Dr. Hickey vonku, zbadali sme otca Watersa a ten nás zapísal a ja som dostal reťaz, akú mal aj Matt.
Jeden muž, Ralph O’Callaghan, okomentoval deň, keď sa prvýkrát stretol s Mattom Talbotom: “Snažil som sa zistiť, že je celkom normálny – bez výstrednosti a zdravého rozumu v náboženských záležitostiach. Na mňa urobil neskutočný dojem. Najprv bol trochu plachý, ale po niekoľkých návštevách sa zdalo, že ma prijal a bude sa chcieť rozprávať. Pri niekoľkých príležitostiach sa nechal mnou pohostiť. Vždy bol jednoduchý, ale prirodzený a ničím neovplyvnený. Bol priamy a otvorený. Domnievam sa, že bol chytrým a jasným človekom s veľkou vôľou. Nebol nervózny, ani nič prehnané sa o ňom nehovorilo, alebo nič, čo by čo i len málom naznačovalo, že je duševne nevyrovnaný. Jeho viera, oddanosť a úprimnosť boli zjavné vo všetkom, čo povedal o náboženských veciach.” Jeden večer Matt navštívil Ralpha. Aby otestoval svoju pokoru, povedal Mattovi: “Vieš, Matt, dostal si veľa duchovných darov. Skrýva sa v nich veľké nebezpečenstvo spojené s pýchou.” Mattova odpoveď bola presne taká, akú Ralph predpokladal. Odpovedal: “A prečo by som mal byť pyšný? Dar nie je pre mňa, ale pre Boha, ktorý dáva milosť. Ako málo robím v porovnaní so všetkými tými veľkými svätcami.

Matt, úbožiak, ktorý rozdáva
Jednou z duchovných aktivít Matta Talbota boli pravidelné almužny, a to aj napriek tomu, že bol sám veľmi materiálne chudobný. Kupoval kvety na oltár, dával týždenne peňažnú sumu staršej pani, ktorá žila na ulici, daroval isté sumy na misie, a to najmä v Nigérii, Číne a Ďalekom východe. Taktiež posielal peniaze mnohým kláštorom, vrátane chudobných Klarisiek. Jeho almužny putovali do sirotincov v Amerike, spoločenstvám chrániacim Svätyňu v Palestíne a tiež aj dvom bratstvám vo Francúzsku. Bežne svoje svoje milodary nepodpisoval alebo len stroho napísal: “Od priateľa z Dublinu”. Inokedy odovzdával svoje dobročinné dary prostredníctvom dôveryhodného sprostredkovateľa, u ktorého vyžadoval mlčanie. Jediný list, ktorý kedy napísal sám Matt, je vo vlastníctve Vatikánskej knižnice na výslovnú žiadosť pápeža Pavla VI., ktorý veľmi často myslel na Matta. List bol adresovaný misii Maynooth v Číne, ktorá často profitovala z Mattovho súcitu.
Keď Matt nemal žiadne peniaze, ktoré by daroval misiám a kresťanským spoločnostiam a združeniam, neváhal predať vlastný majetok, aby tak získal skromné finančné prostriedky pre charitu. Pri jednej príležitosti mu Ralph O’Callaghan daroval hrubý kabát, keď prišiel k nemu domov. Matt ho však predal, aby poslal peniaze na kláštor.

Mattova choroba
V roku 1923 ochorel a strávil dva mesiace v nemocnici v Dubline. Jeden z tých, ktorého po jeho smrti vypočúvali, bol profesor Henry Moore z nemocnice Mater. Bol to on, kto diagnostikoval problémy so srdcom a obličkami svätca. Až na veľké presviedčanie dovolil Matt, aby ho prijali do nemocnice na liečbu a rehabilitáciu. Zdravotné problémy mali preňho len malé dôsledky. Všetky veci boli v jeho očiach darom z Božej prozreteľnosti a pokorne prijaté bez ohľadu na cenu, ktorú vynaložil. Profesor Moore to preukázal slovami: “Mám dojem, že bol voči svojej chorobe úplne ľahostajný a pripravený akceptovať čokoľvek, čo naňho Boh zoslal. Keď bol v nemocnici, správal sa ako pacient úžasne a sväto. Spočiatku sa javil ako náboženský pomätenec. Vedel som, že daroval veľa peňazí druhým a tiež málo jedával. Povedal mi, že vstáva vždy o 5:00 hod., postil sa, chodieval na rannú omšu. Dlho som nevedel zmeniť naňho názor. Bol to najposlušnejší pacient a veľmi ma mňa zapôsobil. Bol to jeden z najkrajších mužov, na ktorého som kedy narazil, a keby som nebol taký zaneprázdnený, rád by som ho mal za priateľa. Len s veľkou neochotou som od neho dokázal získať informácie o jeho živote a askéze. Zo všetkých osôb, s ktorými som sa kedy stretol v živote, Matt Talbot sa mi zdal byť výnimočne svätým človekom. Teraz sa rozprávam s Mattom každý deň v modlitbe. Prechovávam k nemu veľkú náklonnosť a keď sa modlím, žiadam ho, aby orodoval za mňa. Môj syn dostal infekčnú hepatitídu. Od biskupa som dostal malý úlomok z Mattovho dreveného vankúša, pripol som ho k pyžamu chlapca a jeho zdravotný stav sa začal okamžite zlepšovať. Do troch dní bol späť na univerzite.
Keď Matt prišiel do nemocnice, nebol na tom úplne dobre. Po dvoch dňoch mu kňaz udelil pomazanie chorých, vyspovedal sa, prijal sväté prijímanie. Nakoniec mu udelil viatikum. Sestra Emmanuela, ktorá sa o Matta starala, si spomenula, že Matt ležal tvárou k stene, pričom si myslela, že sa modlí. Neskôr, keď bol schopný chodiť, modlil sa ruženec, ale korálky odčítal nevedomky. Bol smutný, že mu zakázali v nemocničnej kaplnke kľačať. Nakoniec ho prepustili, ale o dva mesiace neskôr ho znova pridelili pod starostlivosť sestry Veronice v oddelení svätého Vavrinca. Pred tribunálom svedčila o ňom slovami: “Keď sa Mattovi trocha uľavilo, trávil veľa času v kaplnke. Často zabudol na obed, a tak poslali sestru, aby ho priviedla späť. Jedného dňa som mu povedala, že ak nepríde späť na oddelenie na obed, dám mu studenú večeru. On však odpovedal, že potrebné je kŕmiť dušu, rovnako ako telo. Po nejakej dobe po Mattovej smrti som sa spýtala muža, ktorý ležal v posteli vedľa neho, či niekedy vnímal Matta ako výnimočného svätca. On odpovedal, že áno, pretože Matt sa vždy modlil aj cez noc. Na oddelení sa predmodlieval ruženec a keď utrpel infarkt, pričom značne trpel, nikdy sa nesťažoval.
Sestra Dolores si spomína na jednu príhodu: “Po prijatí posledných sviatostí sa zdalo, že ťažko dýcha. Hneď v ten deň, keď sme mu dovolili opustiť lôžko, zmizol, a nenašli sme ho nikde. Nakoniec sme ho našli v rohu kaplnky, kde sa modlil. Keď som ho kárala, usmial sa na mňa a povedal, že keď už poďakoval lekárom a zdravotným sestrám, bolo načase poďakovať Veľkému Liečiteľovi. Jeho slová urobili na mňa veľký dojem.
Po návrate domov niekoľko týždňov neskôr, sa ocitol úplne bez peňazí. Nakoniec žil len z týždennej nemocenskej dávky. A tak sa ho priatelia snažili presvedčiť, aby prijal dar 3 libier od spoločnosti svätého Vincenta de Paul. Napokon len s veľkou neochotou súhlasil. Priatelia mu prinášali jedlo, ale takmer všetko rozdal susedom, ktorí boli chudobnejší než on sám. Po zaplatení nájomného mu zostalo len 6 libier na celý týždeň. Na jar roku 1925 sa Matt vrátil do práce, pretože už mal dosť toho, čo považoval za nečinnosť. Bol však stále veľmi slabý a vedomý toho, že čokoľvek urobil, bolo len s obmedzenými silami. Jeho zdravotný stav bol naozaj krehký. Profesor Moore ho varoval, že by mohol náhle zomrieť. Peniaze za prvý týždeň v práci minul na vďakyvzdanie za všetko požehnanie, ktoré dostal od Boha.

Mattova smrť
V roku 1925 sa 7. júna sa slávil sviatok Najsvätejšej Trojice. Bol to výnimočne horúci deň v Dubline. Matt ráno vstal a začal svoju obvyklú sériu modlitieb a omší v miestnych kostoloch. Mattov dlhoročný priateľ, Paddy Laird, bol s ním na tejto omši: “Keď sme po omši spievali hymnus k Panne Márii, Matt sa postavil a spieval s ostatnými. Ale keď sa hymnus skončil a všetci pokľakli, Matt zabudol pokľaknúť a zostal stáť. Zdalo sa, že si ničoho a nič nevšímal, až kým doňho muž z druhej strany neštuchol. Bolo preňho veľmi nezvyčajné kľaknúť si, keď všetci ostatní kľačali.” Neskôr na námestí v Rutland Street narazil Matt na suseda, ktorý mu povedal, že nevyzerá príliš dobre. Matt priznal, že sa cítil slabý, ale pokúsil sa napriek tomu zostať veselý. Tento človek neskôr dosvedčil: “Vyzeral tak slabý, že som mu navrhol, aby nechodil von bez toho, že by si odpočinul. Usmial sa a povedal, že sa cíti dobre a pokračoval ďalej do kostola v Dominick Street. Čakal som, kým nezašiel za roh. To bolo naposledy, čo som videl Matta nažive. Chcel som ho nasledovať, ale vedel som, že je mužom, ktorý nechce, aby si ho niekto všímal, a tak som šiel na omšu v Gardiner Street.
Matt šiel ulicou smerom do kostola no po pár krokoch padol na zem. Muž, ktorý bol tesne za ním, to opísal takto: “Bol odo mňa vzdialený necelých 5 stôp. Videl som, ako sa otriasol, otočil a potom padol na zem. Utekal som k nemu, rovnako ako mladý muž menom Walsh. Uvoľnili sme mu golier, ale vedel som, že je už mŕtvy. Bežal som do kláštora na Dominick Street a priviedol kňaza. Ale keď ho kňaz zbadal, vedel, že ho život už opustil. Tak sme kľačali a modlili sa za odpočinok jeho duše.” V tom čase začali vychádzať z kostola farníci. Bolo niečo po 9:00 hod. Zhromaždili sa okolo tela mŕtveho muža. Niekto povedal, že na omši bol lekár a požiadali ho, aby preskúmal jeho telo. Ten však vyhlásil muža za mŕtveho. Neskôr svedčil: “Ja, Dr E. P. Eustace, som 7. júna 1925 videl telo Matthewa Talbota, ktorý zomrel v Granby Lane na ceste do dominikánskeho kostola. Zomrel na ľavej strane cesty, asi tri stopy od cesty z Parnell Square. Podľa môjho názoru zomrel na srdcové zlyhanie.” Prišla sanitka a telo odviezli do nemocnice v Jervis a následne do márnice. Ten deň Mattove sestry, Mary a Susan, zúrili, lebo Matt sa nevrátil včas na večeru. Po chvíli sa obrátili na políciu a poskytli im Mattov popis.
Keď telo sedemdesiatročného muža dorazilo do mestskej nemocnice v Jervis Street, zavolali katolíckeho kňaza, ale ten telo nepomazal, pretože už tak urobili predtým. Až po štyridsiatich rokoch odhalili skutočnú a trvalú svätosť tohto muža. Objav sa týkal Mattových reťazí, ktoré odhalil súdny lekár. Matt prijal myšlienku reťazí z čítania o Pravej úcte k Panne Márii od sv. Ľudovíta Mária de Montfort, v ktorej sa prax nosenia reťazí označuje ako znamenie svätého otroctva duše pre Boha, skrze Máriu, Božiu Matku. Je tiež možné, že Matt čítal o podobných praktikách v životopisoch mnohých svätých, ktoré ho tak inšpirovali. Najväčší objav učinil Charles Manners, ktorý našiel na jednej ruke svätca omotaný povraz a na druhej ruke reťaz. Hovorí: “Rozrezal som šaty nožnicami, keď som našiel akúsi reťaz s ohnivkami dlhými asi pol palca, ktoré boli obtočené okolo tela. Pod kolenom bola tiež reťaz, ktorá musela Mattovi spôsobovať veľkú bolesť, zvlášť keď kľačal. Pod druhým kolenom som našiel tiež nejakú šnúru. Zavolali sme sestru Ignáciu a ukázali jej reťaze.” Sestra Ignácia povedala obom mužom, aby reťaze nechali a umiestnili ich v rakve pri Mattovom tele. Keď sa priatelia Matta Talbota nakoniec dozvedeli o týchto reťaziach, boli veľmi prekvapení. Nemali tušenie o rozsahu Mattovho umŕtvovania a hlbokej spiritualite, hoci všetci súhlasili, že bol skutočne svätý. Zostáva nejasné, ako dlho Matt nosil reťaze, ale je pravdepodobné, že to bol v jeho živote ďalší čin pokánia, pretože všetci ho vnímali ako svedomitého pracovníka, ktorý by nebol schopný pracovať tak tvrdo, keby mal na sebe reťaze. Deň po Mattovej smrti bola jeho sestra Mária predvolaná do nemocnice, aby identifikovala telo. Ukázali jej reťaze a spýtali sa jej na ich účel. Jednoducho povedala, že ich Matt nosil a že by mali byť spolu s ním v rakve. Avšak Mary vzala jednu z nich a rozdelila ju na časti, ktoré neskôr dala mnohým ľuďom. Matt bol pochovaný nasledujúci štvrtok 11. júna 1925, ktorý bol sviatkom Kristovho Tela a Krvi. Určite by ho to potešilo, keby bol vedel, že bude pochovaný na tento sviatok. V stredu v noci boli Mattove pozostatky odvezené do kostola v Gardiner Street a umiestnené cez noc v kaplnke Najsvätejšieho Srdca, kde ľudia mohli stráviť nejaký čas v modlitbe. Všetci boli veľmi zaneprázdnení kvôli sviatku. K rakve prišla rodina, rovnako ako aj Mattovi priatelia a mnohí z jeho spolupracovníkov. Pri jeho ostatkoch sa nachádzalo veľa ľudí, ktorí síce nepoznali Matta, ale vedeli o jeho mimoriadnej spiritualite a svätosti. Nakoniec rakvu umiestnili do hrobu v dublinskom cintoríne Glasnevin, ktorý bol zasvätený svätej Brigite Írskej.

Kanonizácia
Po Mattovej smrti sa príbeh jeho života začal šíriť čoraz ďalej. Mnohých sa hlboko dotkol život tohto jednoduchého, obyčajného človeka, ktorého život môžeme vidieť aj v tých našich. Dňa 6. novembra 1931 otvoril arcibiskup Byrne prvé zasadnutie tribunálu, ktoré zriadil s cieľom preskúmať život Matta Talbota. Šlo o informačný proces, prvý krok smerom k možnej kánonizácii katolíckou cirkvou. Všetky svedectvá, ktoré sa zhromaždili pod prísahou, boli zaslané Svätému Otcovi v Ríme. Druhá časť procesu, apoštolského procesu, sa konala v roku 1953, kedy boli ďalšie svedectvá poslané do Vatikánu. Rok pred otvorením apoštolského procesu boli smrteľné pozostatky Božieho služobníka exhumované, identifikované a umiestnené do dvojitej rakvy. Na vonkajšej strane sa nachádzala mosadzná doska s textom: “Boží služobník Matthew Talbot”. Neskôr ich preložili do veľkej mramorovej krypty v strede zámku Glasnevin, kde je vystavená verejnej úcte. Rakva tu zostala až do roku 1972 a počas týchto rokov prichádzali k hrobu zástupy pútnikov, aby prosili o príhovor u Božieho služobníka. Medzi tými, ktorí sa tu modlili, boli predovšetkým obyčajní veriaci, ale aj kňazi, biskupi, arcibiskupi, kardináli a dokonca aj budúci pápež Pavol VI. V roku 1972 boli pozostatky Matta Talbota umiestnené do novej hrobky, ktorá sa nachádzala v kostole Panny Márie Lurdskej, v blízkosti miesta, kde Matt žil. Rovnako ako predtým, rakvu bolo možno vidieť v krypte – tentoraz cez sklenený panel. V októbri 1975 bol Matt vyhlásený pápežom Pavlom VI. za “ctihodného”.
Jeho príbeh sa vzťahuje nielen na tých, ktorí majú problémy so závislosťou, ale na všetkých, ktorí sa snažia odpovedať na “univerzálne povolanie k svätosti”, o ktorom hovoril Druhý vatikánsky koncil. Matt sa určite snažil odpovedať na túto výzvu už za svojho života a Božia milosť ho transformovala do tohto procesu. Až do dnešného dňa prichádzajú mnohí muži, ženy a deti k hrobu Matta, aby tu našli modlitbovú pomoc tohto moderného muža svätosti a zažili svedectvo o Božej milosti v živote tohto výnimočného muža.

zdroj: www.mostmercifuljesus.com
il. obr.: tu

Zdieľajte
  • 134
  •  
  •  
    134
    Shares