Po detstve a dospievaní naplnenom nenávisťou voči cirkvi a duchovenstvu hovorí otec Juan José Martínez, že zistil, že “Boh existuje a chcel ho za svojho kňaza.”

“Každú nedeľu ráno som pozeral z balkóna môjho domu na ľudí idúcich na omšu, a tak som na nich pľul. Kričal som, že Cirkev je sekta, ktorá chce peniaze,” vysvetľuje kňaz, ktorý slúži v diecéze Almería v Španielsku.

Rodičia Juana Josého neboli veriaci a chlapec tak nedostal žiadnu náboženskú formáciu, ale dodáva, že ho nevychovávali k netolerancii. V skutočnosti nevie, skadiaľ získal všetky tieto názory, pretože vnímal Cirkev a Boha ako “nadnárodnú korporáciu s pobočkami na každom sídlisku, aby ako sektári získavali peniaze”.

Bol som absolútne proti duchovenstvu. V našom meste Carboneras (provincia Almeria) som bol prvým študentom v škole, ktorý nechodil na náboženstvo. Keď som mal 8 alebo 9 rokov, vybral som si alternatívu k predmetu – etiku. V nasledujúcich rokoch som presviedčal svojich priateľov, aby na náboženstvo nechodili a zvolili si radšej etiku. Nakoniec si celá moja trieda zvolila etiku a nikto už nechodil na náboženstvo.”

Nikdy si neuvedomil, že na konci bude pomáhať svojim priateľom vrátiť sa späť do Cirkvi. Otec Juan José si dobre pamätá, ako šiel prvý deň odišiel do katolíckeho kostola: “Šiel som tam urobiť si srandu z tých, čo ma pozvali. V januári 1995 ma niektorí priatelia z triedy pozvali na katolícku charizmatickú modlitbovú obnovu farnosti. Jasne som im povedal, že nehodlám ísť, pretože som nechcel, aby mi vymývali mozog. Celý mesiac ma však presviedčali. Nakoniec som súhlasil – bolo to vo štvrtok vo februári 1995, keď som prvýkrát vošiel do katolíckeho kostola.”

Zlatá krabica

V kostola bolo mnoho jeho priateľov. Bol prekvapený, pretože všetci sa pozerali na zlatú krabicu v zadnej časti kostola. “Nevedel som, čo to bolo, ale myslel som si, že to je miesto, kde kňaz schovával peniaze.” Tá zlatá krabica bola tabernákulum. Otec Juan José hovorí, že si z nich začal robiť žarty, pretože si myslel, že sa zbláznili. “Vnútri som sa na nich veľmi bavil, ale ostal som zdvorilý a skrýval som to. Nasledujúci štvrtok som sa rozhodol vrátiť, aby som sa na nich ešte trochu pobavil.” A tak štvrtok za štvrtkom sa postupne s Božím zásahom otec Juan José zriekal svojich predsudkov voči Cirkvi a náboženstvu.

“Kňaz sa mi javil ako veľmi múdry muž, ktorý pomáhal ľuďom.” Kúsok po kúsku prenikala láska Božia do jeho srdca. “Mal som 15 rokov, keď som začal spievať na omši, čo znamenalo, že som sa každú sobotu zúčastňoval svätých omší. Páčilo sa mi byť pred svätostánkom a postupne som si uvedomoval, že Boh existuje a miluje ma. Cítil som Božiu lásku. Charizmatická skupina, ktorá viedla chvály, mi veľmi pomohla. Moje oči sa otvárali a videl som, že Boh nebol nejakou legendou ani príbehom pre slabých, ale že skutočne existuje a že ma podporuje a usmerňuje. Zažil som jeho obrovskú lásku, chcel ma pre seba a volal ma k sebe.”

“Som tu pre teba, čokoľvek potrebuješ”

Otec Juan José bol ako dieťa pokrstený a takisto pristúpil k prvému svätému prijímanie na prianie svojich prarodičov, no časom stratil vzťah s Bohom. “Vykonal som si birmovku, pretože som bol priamo uprostred procesu obrátenia a bol to pre mňa skutočný dar. V ten deň som povedal Pánovi: ‘Som tu pre teba, čokoľvek potrebuješ.’ Moja matka na birmovke bola, ale otec nie. Bol to jedinečný moment v mojom živote, keď som prijal Ducha Svätého a odovzdal som dôveru do Pánových rúk.”

Celé mesiace odolával mladý Juan José výzve ku kňazstvu. “Povedal som Pánovi, že nechcem žiadne nepríjemnosti, ale zároveň ani nechcem, aby prestal so mnou hovoriť. Až do momentu, keď som sa musel rozhodnúť ho nasledovať a stať sa kňazom.”

Jedno sobotné popoludnie, keď mal Juan José 17 rokov, povedal svojmu otcovi, že chce ísť do seminára. Otec ho udrel a povedal mu, že “kňazom bude iba cez jeho mŕtvolu.”

“Nechápali moju túžbu byť kňazom. V skutočnosti mi otec ponúkol, že zaplatí za štúdium na univerzite v Spojených štátoch, ale nikdy nebude platiť za seminár.”

V takom zložitom okamihu si Juan José spomenul, že všetko, na čo myslel, bola modlitba svätej Terezy z Ávily: “Nenechajte sa ničím vyrušiť, ani ničím vystrašiť. Všetko, čo potrebujete, je Boh.” Keď ho otec prestal karhať, mladý muž ho objal a povedal mu: “Vedel som, že zareaguješ takto, ale tiež som vedel, že jedného dňa to pochopíš.”

Pozvanie

V skutočnosti sa jeho otec začal vyhrážať, že pastora nahlási polícii, lebo pomáha jeho synovi rozoznávať povolanie. “Môj otec skúšal všetko, ale Pán bol silnejší,” povedal.

V poslušnosti k otcovi však nemohol Juan José začať študovať v seminári a tak začal štúdium pedagogiky na univerzite v Almerii. Po celé roky bol trpezlivý a zostal verný svojmu povolaniu kňazstva. Až do jedného dňa v máji 1999, keď mu matka povedala, že sa rozprávala s otcom a ten mu dovolil konečne vstúpiť do seminára. “Začal som veľmi plakať. Spomínam si na situáciu, keď som povedal pastorovi o tejto situácii a on ma silno objal.”

V septembri 2000 nakoniec vstúpil do seminára. V roku 2006 bol v katedrále v Almerii vysvätený otec Juan José a jeho otec sa dokonca zúčastnil obradu. “V žiadnom prípade nechcel, aby som sa stal kňazom, ale videl, že som šťastný a hoci bol úplne proti viere, rozhodol sa, že sa uprednostní šťastie svojho syna pred svojimi názormi.”

V skutočnosti dva roky pred smrťou otca ho zavolali, aby mu udelil pomazanie chorých. A tak zatvrdilý otec dostal pomazanie z rúk svojho syna.

“Keď mi niekto povie, že neverí v Boha, vždy mu hovorím, že ani ja som neveril v Neho, ale mýlil som sa, pretože som objavil skutočné šťastie, ktoré mi dal Ježiš. Ak nie ste úplne šťastní, proste Pána, aby vám pomohol, pretože on vám dá šťastie, ktoré vaše srdce potrebuje.”

Tip na knihu: Svätec, ktorý čítal v dušiach (Ján Mária Vianney), Modlitby za kňazov, Sväté kňazstvo