Znásilnili ma, ale vybrala som si život pre svoje dieťa

V januári 2013 som bola na služobnej ceste. Prespať som mala v malom hoteli v univerzitnom meste. Som človek, ktorý si vždy dáva pozor na veci, čo sa dejú okolo, ale v ten deň bolo tak veterno a k tomu aj snežilo, takže som nemohla počuť jeho kroky, aj keby dupotal. Stalo sa to tak rýchlo. Otvorila som dvere, otočila som sa, aby som ich zatvorila a bol tam on – obrovský muž. Môj prvý inštinkt nebol strach, ale zmätok. Udrel ma do tváre. Odtiahol ma z miestnosti, ale to si nepamätám. Našla som sa na schodisku. Neviem prečo. Možno som sa pokúšala zavolať niekoho na pomoc. Výsledky u doktora boli negatívne na HIV, kvapavku, chlamýdiu, syfilis, herpes a desiatky ďalších vecí, o ktorých som nikdy nepočula. Boh je milostivý.

Nasledujúci mesiac som si mala naplánovať prácu na výletnej lodi. Na druhý deň plavby som dostala úplavicu a nezlepšili to ani antibiotiká. Previezli ma do nemocnice hneď, ako sme zakotvili v Cartagene v Kolumbii. Z obavy o črevnú obštrukciu mi spravili ultrazvuk. A zbadala som ten malý hrášok – môj syna. Šťastného Valentína!!!

Vrátila som sa na loď a rozpovedala som lekárom skrátenú verziu môjho príbehu, ktorého následok bola karanténa. A čo teraz? Samovražda? Alebo budem behať nahá po ihrisku pod vplyvom psychotického záchvatu? Kto vie. Čo viem, je, že som strávila ďalší týždeň počúvaním tímu skúsených lekárov a zdravotných sestier, ktorí mi radili s tým, ako “jednoduché” by bolo “postarať sa o to” – čiže zabiť dieťa. Všetko s dodatkom “Ak chcete začať znova žiť.” Jednoduché, nie???

V tom týždni som pretelefonovala hodiny na transatlantickej linke o veľa veciach, ktoré sa ten týždeň stali a takisto o možnosti “postarať sa o to”. A môj manžel? Keď som mu povedala, že som tehotná, povedal pokojným a vyrovnaným hlasom: “Dobre, dobre … dobre … to je v poriadku.”
Spýtala som sa ho: “Čo myslíš tým, že je to v poriadku?”
“Myslím, že to môžeme zvládnuť, prekonáme to, bude to v poriadku a … … mám rád deti, budeme mať ďalšie dieťa, zlato, veď to je dar. To je niečo úžasné z toho niečoho hrozného. Dokážeme to.”

A začala som cítiť radosť z nového života v mojom lone kvitnúceho pod mojím srdcom. Bola to moja nová láska, ktorá rástla tak divoko, že ochromila akékoľvek trápenie alebo úzkosť. A môj manžel mal pravdu. Zvládli sme to. V posledný deň ráno na palube lode som povedala tomuto “starostlivému” tímu: “Keby ste o tom ešte raz popremýšľali a keby ste sa niekedy zaujímali, čo sa mi stalo… V októbri 2014 sa mi narodilo krásne dieťa.” Keby ste videli ich reakciu a výzor na tvári. Lekár, ktorý mi silno odporúčal potrat (viac ako ostatní), mal slzy v očiach. Po prvýkrát som premýšľala nad tým, ako môže Boh využiť túto situáciu, túto nočnú moru, ktorú som zvládla. Povedala som mu: “Tu ma máš, Bože.”

Žijem v Severnej Karolíne. Môj gynekológ, u ktorého som porodila moje posledné dve deti, kandidoval v republikánskom primárnom obvode do amerického senátu. Dlho rozpráva ľuďom, ktorí sa pýtajú na otázku:’Čo v prípade znásilnenia?’ Čo s nimi? Môj syn ešte len bude hovoriť, no kým nepoužíva svoj hlas, je mojou zodpovednosťou a výsadou hovoriť zaňho. To je môj príbeh.

Počas tehotenstva som bola niekoľko mesiacov v nemocnici – viac tam ako doma. Mala som preeklampsiu, vysoký krvný tlak a nekontrolované záchvaty. V 26. týždni to bolo skutočne hrozné, keď mi povedali, aby som v tú noc porodila – bolo to desivé, pretože som zúfalo chcela, aby môj syn žil! Tento strach sme prekonali. Musela som odpočívať na posteli, ale bola som doma. Týždeň za týždňom to bolo čoraz viac úžasnejšie poznanie, že svojho syna budem môcť bezpečne nosiť na rukách a objímať. Emocionálne sa mi darilo veľmi dobre.

Pracovali sme so skutočne božským tímom lekárov. Je to len otázka dôvery. Náš malý chlapec bol síce počatý počas znásilnenia, ale je to dar od Boha – skvelý dar. Vyplnil dieru v našej rodine, ktorú sme si nikdy neuvedomovali. Všetkých nás naplnil. Som veľmi vďačná za to, že som bola v kontakte s inými matkami, ktoré boli takisto znásilnené. Prežili sme. Nie sme žiadne obete. Môj syn ma uzdravil.

Tlak na potrat zo strany lekárskej komunity mi úplne otvoril oči. Toľkokrát mi povedali, aké by bolo “jednoduché” a ako rýchlo by som mohla pokračovať v normálnom živote, keď to celé skončí. Bolo by to bývalo srdcervúce neustále to počuť v ušiach. Dokonca aj niektorí priatelia si mysleli, že bolo chybou nechať si dieťa. Že by som nedokázala zvládnuť emócie. No vždy, keď matky, ktoré prežili znásilnenie, zdieľajú svoje príbehy, posilňujeme sa a tak posilňujeme aj ostatných. A kto vie, aké životy by mohli byť ušetrené?

 

zdroj: Aleteia
il. obr.: Pixabay

Zdieľajte
  • 90
  •  
  •  
    90
    Shares