Príbeh kríža

Teraz, milý môj priateľu,
v krátkosti sám posúď
ako môj Pán Boh ovplyvnil
mojich dejín osud.

V kraji kol Jeruzalema,
kde mnoho mojich bratov jest,
vybral si ma sám Pán Boh,
by Syna mohol niesť.

Už oddávna si ma vybral,
by som do služby šiel,
ja som sa mu neubránil,
veď kto by odoprel?

Boh ich ku mne sám zaviedol,
tam, kde ma zasadil,
korene mi vytŕhali,
z kôry ma obnažil.

Túžba, tá ma hneď premohla,
cítim chlad v tej chvíli,
môj život mi rozdelili
ostré zuby píly.

Tebe, môj Boh a Stvoriteľ,
vraciam, čo si dal mi
život dlhý spomedzi driev,
vtákov pod konármi.

Im to ale nepostačí.
Telo moje mŕtve.
Prebodli ma, hľa, zas a zas.
Dláto a diery dve.

Boh môj, drahý Stvoriteľu,
povedz, aký cieľ máš,
čo si ešte neodhalil?
Deravia mi rubáš.

Ruky chladné, silným stiskom
necháš na mňa siahať.
Čo ti blyslo srdcom Otca,
keď si mi dal narásť?

Krik! Hľa, už ma vynášajú
kdesi medzi ľudí
moje vnútro ticho tuší,
že tu človek zblúdil.

Naše životy utichlé
zvhlčené od bôľu,
ja však mŕtvy, myslím sebe,
stretáme sa spolu.

Jeho ruky nie sú však tie,
na ktoré spomínam,
lež lásku a nič len lásku
z hmatu v seba nasávam.

Bozky z pier zakrvavených
tep mi oživuje,
nechápem ťa zcela, človek,
sväté odsudzuješ.

Objímaj ma, môj Ježišu,
lebo ja som ťa už,
odpusť, že dnes takú ťažkosť
musí znášať Boh – muž.

Cievy moje priam preschnuté
plné obťažoby,
ako to, že nenesieš mňa,
lež hriechov poroby?

Odpusť mi dnes ťažkosť moju,
ryk ľudí, čo kára,
hrozne mi je, keď ťa vidím
telo v hlinu vnárať.

No ty nedbáš na pokriky
nohy zas vzpruhuješ,
kto a kedy to pochopí –
Sviatosť vysluhuješ.

Ty vieš, Pane, že ťa týram,
som zlom naplnený.
Zrak svätý tvoj upiera sa
Matku zrel, blažený.

Srdcia sväté postretli sa
na hroznom nádvorí
tam, kde’s svoju krv nechal si,
bič čo rany stvoril.

Nenechajú ťa spočinúť,
zas a zas kladú ma
na plece ti ubolené,
krv Baránka nasávam.

Nedokážem nijak pomôcť,
našli moc Šimona,
jeho pokoj vyrušili,
obťažil ramená.

Tu sa z davu vynorila
maličká postava
akás‘ žena, čo ťa ľúbi,
ručník ti podáva.

Chvíľka, čo si tvár odovzdal,
relikviou už je,
nepomáha súcit žiadny,
už vojak bičuje.

Trúfam teraz povedať si,
že šťastný zasa som,
môžem tebou nesený byť,
odpusť, žes‘ otrokom.

Telo tvoje rozorvané,
bitkou doráňané
neuvládze ťarchu kríža
zničené, znavené.

Plač a krik žien, náreky čuť,
plač v oku javí sa,
a z úst tvojich, Spasiteľ môj,
zračí sa múdrosť zas.

Vydrž, prosím, Ježišu môj,
láska trýšti ti z rán,
tu už ale sily nieto
odpusť – zas ťa skrývam.

Tu i ja zem zakúsil som,
Ježiša zvliekajú,
pokladajú na mňa Boha,
rany mu nedbajú.

Do skaliny zasadili
tuhý kríž drevený,
na konáre pripevnili
Boží plod zranený.

Usnul, môj Pán v náručí mi,
krik sa zo mňa ryje.
Posledné už slovo Božie
z úst: Dokonané je.

Odpusť, Pane, že som ťa dnes
tak hrozne obťažil,
sám som plný sveta hriechu:
tak Boh ustanovil.

No dovoľ mi vyrieknuť ti
sľub večný pravdivý,
že znamením spásy chcem byť,
v srdciach lásku živiť.

Stáročiami budem vravieť,
všetkým pravdu praviť;
byť ti ťarchou ľúto mi je,
ťažšie mi ťa stratiť.

Že tu stála matka tvoja
s milovaným Jánom
s Magdalénou – ženou čistou,
zločincom, vojakom.

Odpusť, že som ruky tvoje
zasadil do bolestí,
taká Boha bola túžba
v počiatku stvorení.

Tak dnes prijmi obeť moju,
sám dobre pamätám.
Znova sa mi odovzdávaš –
život ti odovzdám.

Amen. Amen. Amen.

Zdieľajte
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •