Nájdenie pozostatkov sv. Štefana a zabudnutý sviatok

V roku 1960 za pontifikátu Jána XXIII. bol z liturgického kalendára vyradený pre cirkev veľmi významný dátum: 3.august, sviatok zázračného nájdenie pozostatkov sv. Štefana, historicky doloženej skutočnosti. Sv. Štefan, ktorý ako prvý svojou krvou dosvedčil svoju lásku ku Kristovi a pripravil tak cestu k verejnému hlásaniu Ježiša Krista, si iste zaslúžil, aby bol v liturgii pripomínaný dvakrát.

Zabudnúť znamená nevydávať už svedectvo o faktoch, ku ktorým došlo 3. augusta 415, takže už nemôžu byť odovzdávané od otcov k synom. V ten deň, lepšie povedané onej noci, kňaz Luciano z obce Caphargamala mal videnie, ktoré opisuje list napísaný krátko po tejto udalosti a určený svätej Cirkvi a všetkým svätým v Ježišovi Kristovi na celom svete.

Pole Božích mužov

V ňom sa môžeme dočítať o prvom zo štyroch videní, ktoré predchádzali objaveniu pozostatkov. LUCIANO požiadal španielskeho kňaza Avita, aby čo najskôr preložil do latinčiny list, ktorý mu odovzdal v gréčtine. Avita ho preložil do latinčiny a zveril svojmu krajanovi Pavlovi, ktorý práve odplával na Západ. Tento preklad bol publikovaný tiež medzi spismi sv. Augustína. Početné verzie v gréčtine, jedna v sýrskom a jedna v arménskom preklade dosvedčujú nesmierne rozšírenie originálneho textu. Zverejňujeme tu preklad správy o prvom videní.

Zaspal som na začiatku noci vo svojom lôžku na posvätnom mieste baptistéria, kam som obyčajne chodil spať, aby som tu strážil prostriedky užitočné k službe. Okolo tretej hodiny nočnej som upadol do určitého druhu vytrženia a videl som starca veľkých fyzických rozmerov, kňaza veľkej dôstojnosti s dlhými bielymi vlasmi a bielym fúzmi, odetého do bieleho šatu so zlatými gombíkmi a s krížom uprostred. V ruke držal zlatú palicu. Priblížil sa ku mne, položil na mňa svoju pravicu a trikrát ma volal menom: “Luciano, Luciano, Luciano!”

A povedal mi po grécky: “Choď do mesta Aelia, čo je Jeruzalem, a povedz svätému biskupovi Jánovi tieto slová:» Ako dlho máme ešte zostávať zavretí a čakať na otvorenie brány? Máme byť nájdení za tvojho episkopátu. Neváhaj a otvor hrob, v ktorom sú bez úcty uložené naše pozostatky. Skrze nás Boh, jeho Syn a Duch Svätý otvoria brány milosrdenstva pre svet, pretože početné hriechy, ktorých je svet svedkom, ho vystavujú každý deň veľkému nebezpečenstvu. Ostatne, viac ako ja sám, ktorý sa o týchto svätých starám, sú hodní všetkej úcty oni sami «.

Ja som mu odpovedal: »Kto ste, pane, a kto sú tí, ktorí tu stoja spolu s vami?« On mi odpovedal: »Ja som Gamaliel (porov. Sk 5, 34-39), som ten, ktorý vychovával Pavla a ktorý ho učil v Jeruzaleme Zákonu. Vedľa mňa smerom na východ je pochovaný Štefan, ktorého kniežatá a veľkňazi dali v Jeruzaleme kameňovať pre vieru v Ježiša Krista za mestom blízko Severnej brány na ceste smerom ku Kedar. Štefanove telo zostalo na tom mieste deň a noc na zemi, bez pochovania, vystavené divokým šelmám, ktorých obeťou sa podľa bezbožného nariadenia veľkňaza malo stať. Ale Boh nechcel, aby ho stretol taký osud. (…)

A ja, Gamaliel, plný úcty k osudu Kristovho služobníka (…) som poslal počas noci zbožných ľudí, ktorí bývali v Jeruzaleme a ktorých vieru v Krista som poznal, a dal som im svoje príkazy. Dal som im všetko potrebné a uložil im, aby sa tajne odobrali na miesto popravy a odviezli preč telo na mojej káre do môjho vidieckeho domu, ktorý sa volá Caphargalama, tj. Vidiecky dom Gamaliela, dvadsať míľ od mesta. Tam som usporiadal pohreb, ktorý trval štyridsať dní, a uložil som telo do hrobu, ktorý mi v tých miestach zbudovali na vidieku na východnej strane a dal som tým ľuďom potrebné peniaze na úhradu pohrebných nákladov. «

A ja, pokorný kňaz Luciano, som sa obrátil na Gamaliela s touto otázkou: »Kde máme hľadať?« Gamaliel mi odpovedal: »Uprostred predmestia”, ktoré by sa mohlo nazývať Delagabria, tj. Pole Božích mužov (Luciano, l. List, 3. decembra 415, kap. XXII.)

Kňaz LUCIANO sa spolu s niekoľkými ľuďmi odobral ešte tú noc na miesto, ktoré mu naznačil učiteľ sv. Pavla. Keď odkryli pôdu, našli hrobový kameň, na ktorom bolo veľkým písmom napísné: KEAYEA, CELIEL, tj. Služobníci Boží a APAAN, Dardan, čo znamená Nikodém a Gamaliel.

Navyše bol tam pochovaný Abibon. Ony slová preložil kňazovi Lucianovi jeruzalemský biskup Ján, za ktorým kňaz putoval, kým biskup predsedal synode (2. decembra 415). Biskup Ján sa potom osobne odobral spolu s dvoma biskupmi Eustoniem zo Sebasti a Eleuteriom z Jericha na pole Božích mužov. Ako ďalej rozpráva Luciano, keď otvorili hrob sv. Štefana, zem sa triasla a okolo sa rozliala sladká príjemná rajská vôňa.

Pri udalosti bolo prítomných veľa ľudí, mnohí z nich boli chorí, a okamžite sa uzdravili. Ako za jeho života (“Štefan plný milosti a sily, robil veľké zázraky a divy medzi ľudom” Sk 6,8), tiež po nájdení telesných pozostatkov nasledoval v celom katolíckom svete veľký počet zázrakov.

LUCIANO hovorí: »V rovnakom okamihu, keď zacítili sladkú vôňu, 73 osôb nadobudlo zdravie. U druhých boli vyhnaní diabli, ktorí ich ovládli (…). Udialo sa mnoho uzdravení, ktoré by som musel podrobne popisovať a to veľmi dlho. Keď som pobozkal sväté ostatky, zavreli sme hrob a odniesli ostatky sv. Štefana za spevu žalmov a hymnov do svätého chrámu na Sione, kde bol vysvätený na diakona. (LUCIANO, List, kap. XXVII).

Cirkevní Otcovia rozšírili vynikajúcu náuku o osobe Štefana predovšetkým preto, že predstavuje vynikajúci vzor lásky k nepriateľom. Božie priateľstvo a adoptívne synovstvo Otca majú veľkú cenu, pripomína sv. Maxim Turínsky (Hom. 64 o sv. Štefanovi). Tiež všetci Apologéti sv. Štefana sa zhodujú s výrokom Maximovým: Gregor Naziánsky, Ján Zlatoústy, Cesareus z Arles, Anzelm. Svätý Augustín napísal: Ježiš trónil na stolci svojho kríža a učil sv. Štefana pravidlá zbožnosti. Ó, dobrý Učiteľ, ty si správne hovoril a správne učil.

Hľa: tvoj učeník prosí za svojich nepriateľov, modlí sa za svojich katov (Sermo 315,8), pretože skôr než zomrel, svätý Štefan volal: Pane, nezapočítaj im tento hriech (Sk 7,60) .Aké šťastie vzíde z tejto smrti je zrejmé z aktov mučeníkov, v ktorých čítame, ako odsúdení preukazujú úctu a lásku k tým, ktorí sú ich trýzniteľmi a vrahmi! Aj svätý Tomáš Morus pripomína príklad Štefana, keď si želá, aby sa stretol v nebi so sudcami, ktorí ho odsúdili na smrť, tak ako dosiahol večnosti u Boha Pavol, ktorý bol prítomný tak pri odsúdení, tak pri ukameňovaní sv. Štefana.

To, čo sa stalo v noci 3. augusta 415, však už nezaujíma dnešnú cirkev, ktorá skrýva nadprirodzené skutočnosti ako nejakú hanbu a usilovne sa snaží pripodobniť svetu. Vedie dialóg s neopozitivistami, ktorí hanobia videnia, zjavenia a nebeské javy, s liberálmi, komunistami, s radikálmi … ako so »vzdialenými«, ako ich nazval Pavol VI., (Hoci pred Jánom XXIII. A 2VK ich Cirkev vždy nazývala » nepriateľmi «). Táto cirkev sa vzdialila sama sebe, zabúda na svoje nesmierne a mocné dedičstvo dobra, krásy a pravdy určené univerzálne pre každého. Dlhá reč, ktorú predniesol Štefan (Sk 7, 1-53) tvárou v tvár Synedriu, ktoré ho odsúdilo, tak ako odsúdilo Ježiša, nám ukazuje jeho učiteľskú výrečnosť a nezlomnú vieru; Jej obsah priamo mrazí svoju pádnosťou a svojou aktuálnosťou: Vy tvrdošijní s neobrezaným srdcom a ušami! Vy vždy odporujete Duchu Svätému – ako vaši otcovia, tak aj vy. Koho z prorokov neprenasledovali vaši otcovia? Zabíjali tých, ktorí predpovedali príchod Spravodlivého. Vy ste ho teraz skutočne zradili a zavraždili. Zákon od anjelov proklamovaný ste síce prijali, ale nezachovali ste ho! (Sk 7, 51-53).

3. augusta si preto znovu pripomeňme to, čo sa stalo na poli Božích mužov, a prosme Boha spolu so sv. Štefanom za vonkajších i vnútorných nepriateľov Cirkvi.

 

Zdroj: Lumen de lumine.cz, Obrázok: timeanddate.com

Zdieľajte
  • 36
  •  
  •  
    36
    Shares