Prečo sme takí vystrašení katolíci?

Prečítajte si príspevok Blazeja Kmieciaka o jeho pohľade na silu našej viery.

Pred časom som sa vracal vlakom do Lodži. Do kupé nastúpil istý muž pochádzajúci z jednej z arabských krajín. Vždy, keď sa vlak pohne a vydám sa tak na cestu, urobím si znamenie kríža. Ale tu sa mi vynorila myšlienka: “Mám sa prežehnať?

 

Náš problém s evanjelizáciou

Arcibiskup Grzegorz Ryś počas svojho prvého stretnutia s vedcami v Lodži diskutoval o Písme a tradícii. Na začiatku svojho vystúpenia uviedol, že základný problém s hlásaním našej viery v Boha tkvie v nás. Niekde v našom vnútri sa nachádza istá prekážka.

Zaujímalo ma nejaký ten čas, či má lodžský metropolita pravdu. Ak áno, čo spôsobuje túto blokádu? Je ťažké argumentovať s arcibiskupom Grzegorzom. Priznanie sa k Bohu skutočne vyvoláva mnohé výzvy, ktoré sa dnes len tak neočakávajú. Človek okamžite prichádza do istého konfliktu. Pýtajú sa ho názor na potrat, eutanáziu alebo na pedofíliu. A tak sa toto ticho v Božích otázkach stane postupne prirodzené.

 

Katolík = nenávisť?

Bohužiaľ, možné blokády sa neustále nanovo vytvárajú. V televízii môžeme počuť, že napríklad žena pracujúca v Anglicku nosila krížik a prepustili ju z práce za “prehnané prejavy viery”. V medicíne existuje kopec príkladov: lekár, ktorý sa priznáva k viere, sa podľa mnohých nachádza v stratenom postavení. Dcéra prof. Jérôme Lejeune – francúzskeho genetika a kandidáta na svätosť – uviedla vo svojej knihe “Život je zázrak“, že v okamihu, keď jej skvelý otec začal vyznávať svoju vieru, ukázalo sa, že sa môže rozlúčiť s Nobelovou cenou. Dnes nazývame podobné postoje nenávisťou. Príkladom je aj Ewo Chodakowska (známa poľská fitnes trénerka), ktorá na jednom z portálov spomenula, že chodí pravidelne do kostola a verí v Boha. Kritika neobišla ani prof. Andrzeja Rzeplińskieho (renomovaný advokát), často oslavovaného liberálnymi médiami. Bývalý predseda Ústavného tribunálu pred niekoľkými rokmi získal Cross Pro Ecclesia et Pontifice (pre cirkev a pápeža) ako osoba, ktorá poskytla službu miestnej cirkvi. Vtedy profesor veľmi jasne vyjadril, aká dôležitá je pre neho nielen cirkev, ale aj kňazi, ktorí v detstve formovali jeho vieru.

 

Je Boh normou?

Pri pohľade na poľskú realitu môžete vidieť zaujímavý jav. Po desaťročiach sa priznáva viac ako 90% poľskej populácie ku kresťanskej (väčšinou katolíckej) viere. Zároveň však verejné priznanie tejto skutočnosti môže skončiť negatívnym spôsobom pre toho, kto tak verejne vystupuje. To bolo jasne vidieť nedávno, keď prezident Andrzej Duda uviedol v jednom z internetových príspevkov, že sa modlí za Alfieho Evansa. Vyhlásenie okamžite vyvolalo kritiku. Takáto situácia by sa nikdy neodohrala v USA. Vyjadrenie predstaviteľa vlády smerom k Božskej osobnosti je tam počas prejavov úplne prirodzené. Dolárové bankovky sú označené nápisom “In God We Trust – Veríme v Boha”.

Keď pred niekoľkými rokmi prišiel prof. Stephen Kingsmore, rešpektovaný pediater a genetik z USA, prirodzene pocítil potrebuj začať prednášku modlitbou. Keď som pred niekoľkými mesiacmi spolu s priateľom šiel do reštaurácie na poľskom Sejme na obed, pani, ktorá nás sprevádzala (z USA), sa pýtala, či sa môžeme pomodliť pred jedlom.

 

Tam, kde je strach, je aj odvaha

Kde je potom zdroj strkania hlavy do piesku u toľkých veriacich? Stále viac dochádzam k záveru, že problém spočíva v komplexoch. Nedokážeme sami seba presvedčiť, že naša viera má zmysel, a že je to niečo dôležité. Ak by tomu tak bolo, nebáli by sme sa o budúcnosť, neboli by sme ustráchaní z toho, “čo hovoria ľudia”. Existujú však spôsoby. Najjednoduchšie je odvaha. Pred časom som sa vracal vlakom do Lodže z Varšavy. Do kupé, kde som cestoval sám, prišiel človek, ktorý s istotou pochádzal z jednej z arabských krajín. Vlak sa zrazu pohol. Vo mne sa objavila myšlienka: “Mám sa prekonať?” Vždy som urobil znamenie kríža, keď som cestoval vlakom. Je pre mňa celkom prirodzené. Tu som však zaváhal. Vyskytol sa iracionálny strach, že tento (pravdepodobne) moslim mi ublíži ako neveriacemu.

Vtedy som si spomenul na príbeh duchovného z Lodže, otca Michała Misiaka. V jednom z rozhovorov mi povedal, že počas cesty do Egypta sa rozhodol ísť ku kaderníkovi, ktorý ho mal oholiť. Keď mu priložil žiletku na tvár, aby začal, spýtal sa ho v angličtine, čo robí. Otec Michał odvážne odpovedal, že je katolícky kňaz.

Lodžský kňaz prežil túto návštevu rovnako ako ja moju cestu domov s novým kolegom z Pakistanu. Ukázalo sa, že znak kríža, ktorý som urobil, bol provokáciou. Odvážne sa ma však spýtal na cestu a potom sme sa dlho rozprávali o vysokej škole, politike, viere, mieri a … Bohu.

 

zdroj: Aleteia
il. obr.: Pixabay.com

Zdieľajte
  • 67
  •  
  •  
    67
    Shares