Zboril som tvoj chrám, ale znova ho postavím nanovo.

Odneste to odtiaľto! Nerobte z domu môjho Otca tržnicu!

V dnešnom Božom slove prežívame, ako Ježiš plný spravodlivého hnevu vstupuje do chrámu, prevracia stoly, rozhadzuje peniaze a vyháňa všetkých kupcov. Keby sme sa pozreli na jeho tvár, asi by sme videli zachmúrený pohľad, prísne zvraštené čelo a počuli silné výkriky plné Božieho spravodlivého hnevu, aký poznáme zo starozákonných príbehov o hnev stravujúcom Bohu. Súčasný človek by povedal, že ho skutočne niečo vážne nahnevalo, keď po ňom ostal taký neporiadok a zľaknutí ľudia. A k tomu tá trúfalá veta, že za tri dni dokáže spraviť to, čo ich predkovia krvopotne stavali desiatky rokov. Aké veľké to muselo byť, keď mladý muž dokázal narušiť jeden z mnohých dní v chrámovom živote židovského človeka. A ako dlho sa muselo o tom rozprávať? Aké názory bolo počuť v uliciach Jeruzalema? Koľko ľudí sa nad tým všetkým pohoršilo? Koľkí z tých veriacich Židov vnímali Ježiša ako veľkého odvážlivca, čo narušil pokojný priebeh bohoslužieb. A koľkí vlastne pochopili, prečo to spravil? Potiaľto by to naše srdce mohlo chápať hneď na prvý pohľad a počutie. No ak celý príbeh zrekonštruujem, postavím seba samého do toho zvláštneho dňa a skonfrontujem sa so sebou samým, započujem Ježišov hlas, ktorý mi chce niečo odkázať.
Pane, tvoj chrám som vždy vnímal ako biblickú stavbu. Najprv Archa zmluvy a neskôr prvé stavby malé či veľké. Ty – ako architekt a stvoriteľ – nechal si ľudskými rukami vybudovať vlastný dom. Chceš v ňom privítať každého, a ukázať, že si všadeprítomný. A potom chrám, o ktorom nám hovoríš v svätom písme. Sv. Pavol v obraze hovorí: „Neviete že ste Boží chrám a že vo vás prebýva Boží Duch?“ (1Kor 3,16). Aj telesný chrám si vystaval skrze ľudí. Svet si spravil vesmírom s veľmi veľkým počtom chrámov.
Tvoje vybudované chrámy – nádherné stavby – ukrývajú v sebe poklady umenia a pri pohľade na ich veľkoleposť povznášajú ľudského ducha. Je v nich počuť ozveny modlitieb našich predkov vryté do dreva lavíc a do zodratej kamennej dlažby. Je v nich možné počuť tiché prosby vznášajúce sa pod klenbami premiešané s vôňou kadidla nasiaknutou do stien. Nádherný pohľad.
A napokon môj chrám, Pane – ten, o ktorom hovorí svätý Pavol? Chrám, ktorého architektom je Boh, ale starostlivosť oň som prebral ja sám. Sloboda a dôvera ťa hnala, Pane, odovzdať do opatery všetko v ňom. Každý jeden deň svojho života trávim jeho výstavbou. Veci prinášam, odnášam, presúvam. Niektoré z nich sú ťažké, iné ľahké. Jedny zaberú toľko miesta, iné stačí hodiť kdesi do kúta medzi nepotrebné. Niektoré pri prinesení a neustálom presúvaní voňajú, iné zapáchajú – tie akosi musím nechať niekde, takže ich radšej zakryjem a položím, nech mi do očí toľko nebijú. Niektoré z nich neustále leštím a ošetrujem. Vytešujem sa z nich a s úsmevom si ich kladiem na malé piedestáliky. Mám aj väčšie piedestále. Vedel by som ti, Pane, rozprávať, aké krásne je mať takúto galériu. Z času na čas očistím aj zaprášené steny a všetky ostatné veci. Poumývam, čo je špinavé. A tak si môžem povedať: „Hľa, môj chrám, Pane, ktorý ty nazývaš Božím chrámom, a v ňom Duch Boží. Pozývam ťa. Vstúp.
Vidím, Ježišu, ako sa z diaľky približuješ k môjmu chrámu. Stojím pri jeho dverách, preskakujem z nohy na nohu a čakám, že sa na mňa usmeješ a budeš hrdý. Vidím ale akési divné črty v tvojej tvári. Asi len nejaký malý úškľabok. Možno premýšľaš nad niečím, čo zarmucuje tvoje srdce. Mňa sa to možno ani netýka. A tak mám nádej, že to nemalo so mnou nič spoločné. Ešte stále mám veľké očakávanie, že môj chrám sa ti bude páčiť. Už si presne píšem scenáre, čo všetko ti poukazujem, ako budeš híkať a chváliť ma za skvelo odvedenú prácu. Vitaj, Pane, v mojom chráme. Konečne som sa dočkal a napätý otváram dvere. Vstúp do predsiene a napokon ďalej a ďalej.
V tvojom pohľade, Pane, však vidím akúsi neistotu. Niečo mi chceš povedať? Bližšie sa pozriem do tvojich očí a vidím, s akou láskou sa pozeráš na mňa. Nechápem tú kontroverziu. Neistý pohľad a pritom láska? Dá sa to vlastne dať dohromady? A potom tvoje slová:
Chceš byť čistý?“ Poznám tieto slová z Písma. Ale načo tá otázka, Pane?Pozri, môj chrám je čistý, všetko poumývané, životne dôležité veci som pretriedil a postavil na čestné miesta, aby si sa mohol podívať. Ale budem k tebe veľkorysý a – áno – dovolím ti môj chrám vylepšiť.
A zasa ten pohľad plný lásky a pritom oči spravodlivého hnevu. Dnes si nejaký divný, Ježišu. Vo vzduchu cítiť akési chvenie. Dnes niečo nie je v poriadku. Najprv tvoj pohľad, teraz toto… Ešte sa na chvíľu zadívam na tú moju krásu a snažím sa upokojiť. Z môjho sna ma ale prebudí nejaký rachot. Pane! Vidím, že si zišiel z chodníka našej prehliadky. Chcel som ti toho ešte toľko poukazovať… Ruky už nemáš prázdne, ale s pevným stiskom držíš akési zapletené prútiky a chystáš sa urobiť niečo zvláštne. Dnes nie je čas na upratovanie a zhadzovanie vecí, Pane. Dnes si si mal užívať chvíle kochaním sa a odpočinkom v mojom chráme. Namiesto toho mi veci zhadzuješ, presúvaš a rozhadzuješ to, čo som prácne ukladal dlhé a dlhé roky. Bičom plieskaš po veciach, ktoré som si s takou námahou ošetroval a ochraňoval a rozbíjaš to, čo mi je sväté. Z okien s tak vzácnymi vitrážami mi zhadzuješ mreže a vyhadzuješ cez ne to, čo ti príde pod ruku. Toľká škoda v jednom okamihu. Neprestávaš. Akoby ťa niečo pochytilo. Prečo nedokážeš oceniť moju snahu, čas strávený starostlivosťou o to, čo si mi sám zveril? Akosi strácam nádej, že dnes budeš spokojný, keď vidím, čo všetko si mi zrúcal, rozbil a vyhodil. A z môjho chrámu si spravil niečo, čo budem musieť zasa nanovo postaviť. Všetky tie veci, ktoré mi celý svet závidel, ktoré som si nahonobil takmer až po strop. A ty ich zhadzuješ po pár švihoch biča. A koľký prach z toho mi tu zanechalo toto tvoje divné správanie. Ani by som sa nenazdal, aké množstvo prachu tu bolo. Prečo som si to nevšimol? Ale ty neustávaš. Už si asi od teba nevypočujem slová chvály. Veď tu vlastne nestojí nič na svojom pôvodnom mieste, ale leží pohodené v hroznom neporiadku, v ktorom sa neviem sám vyznať. Veci, ktoré som miloval a vo viere, že sa ti budú páčiť, tu už nie sú – vyhodené vonku kdesi za mojím chrámom. Veci, ktoré som si honobil, sú rozsypané a znehodnotené. A tu ma zrazu vytŕha ticho z mojich slov. Prach opadá, hluk pominul a ty si sa zastavil.
A zasa ten tvoj pohľad. A zas tá láska v očiach. Už-už čakám, že nájdem v tvojej tvári stopy hnevu, ale nič neprichádza. Otváraš ústa a hovoríš mi, že ma miluješ. Hm, divné. Ako ma môžeš milovať, keď si mi rozhádzal moje drahé veci? A k tomu dodávaš, že takto si predstavuješ môj chrám. Pozriem sa na to všetko a len sa divím. Veď tu nič nestojí tak, ako som si to predstavoval ja. Veď ostal takmer prázdny. A ty sa cez úsmev pozeráš na mňa a hovoríš: „Zboril som tvoj chrám, ale znova ho postavím nanovo. Budeš doň vkladať iba to, čo ti ja sám darujem. Dovoľ mi, aby som ti ja sám vymaľoval steny, zhotovil lavice, vystrúhal oltár a naň položil samého seba. Iné už nepotrebuješ. Ak je v tvojich očiach to, čo tu teraz vidíš, neporiadok, vedz, že v mojich očiach je to začiatok poriadku. Ak vidíš všade prach zo všetkých tých rozbitých vecí, vedz, že ja vidím prísľub nebeského prachu, ktorý už nikdy nebudeš chcieť oprášiť. Ak vidíš rozbité okná, ktoré si s takou námahou zdobil a ochraňoval pred rozbitím, vedz, že ja vidím otvory, cez ktoré bude vchádzať svetlo z neba a cez ktoré bude naopak lepšie počuť tvoje volanie ku mne. A ak vidíš v mojich rukách bič upletený z prútikov, vedz, že je upletený z modlitieb tvojich blížnych za teba a tvojou úprimnou ľútosťou vo svätej spovedi. Chceš to?
Ostal som bez slov. Do srdca sa mi zrazu predrali pocity vďačnosti. S ľahkosťou prebíjajú všetky pôvodné. Pochopil som, aký chrám som si vystaval, a čo všetko som doň vkladal. A hovorím ti, Pane: „chcem uveriť v tvoje meno, lebo som uvidel znamenia, ktoré si mi urobil.“ (porov. Jn 2,23)

il. obr.: Unsplash

Zdieľajte
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •