Nečakaný zázrak v Lurdoch

Dcéra mi zomrela v náručí, keď sme ležali spolu v posteli na pohotovosti. V svojom zármutku držiac jej telo bez života som v myšlienkach ušla na chvíľu späť do kúpeľov v Lurdoch, ktoré sme navštívili viac ako mesiac predtým. Moji bratia, sestry, priatelia a dokonca aj cudzinci nám zaplatili za cestu do svätyne v Lurdoch vo Francúzsku, aby sme vyprosili zázrak pre našu dcéru a syna. Obaja mali Leighovu chorobu, mitochondriálnu poruchu. Môj manžel si bol taký istý, že Panna Mária nám vyprosí zázrak. Veril, že naše deti sa uzdravia. Chcel ukázať svetu, že zázraky sa stále dejú. Verím v zázraky, ale mala som pochybnosti o zázraku pre naše deti.

 

Cesta do Lúrd

Prišli sme do Lúrd na 6. narodeniny našej dcéry. Cestovali sme s lurdskými dobrovoľníkmi, skvelou organizáciou, ktorá do Lúrd privádza rodiny, ako je aj tá naša. Zostali sme v nemocnici pri svätyni, len čo by kameňom dohodil od samotného Grotta. Potom bolo ticho. Bol Zelený štvrtok a pútnická sezóna ešte nezačala. Na Veľký piatok sme šli do kúpeľov. Bol to chladný a daždivý deň. Videla som fotku kúpeľov už predtým, ako sme tam šli, a bola som sklamaná z toho, čo som videla. Vytvorila som si oveľa väčší obraz o tom mieste – niečo ako príjemná vaňa, do ktorej môžete vstúpiť. Namiesto toho to boli úzke kamenné kúpele a zdalo sa mi, že sa do nich vôbec nikto nezmestí.

Keď vchádzate cez vstupné dvere, je tam chodba, kde nájdete dvere do jednotlivých kúpeľov. Sú rozdelené na mužskú a ženskú časť. Deti išli so mnou. V kúpeľoch pracujú dobrovoľníci z celého sveta. Niektorí hovoria po anglicky, mnohí nie. Dobrovoľníčky boli úžasné a pomohli sa mne aj deťom vyzliecť a diskrétne nás zabalili do plachiet. Najprv som pomohla synovi do kúpeľa. Voda bola tak studená, vyvierala z prameňa, ktorý sa objavil na mieste, kde svätá Bernadeta pred mnohými rokmi vykopala v bahne jamu. Prešiel cez okraj vane a statočne si sadol do chladnej vody. Tieto milé ženy mu naliali vodu na hlavu (pútnici nesmú ponárať svoje hlavy). Na konci som mu pomohla pobozkať sochu Panny Márie, čo je súčasť tradície, a rýchlo som mu pomohla vyjsť von. Bolo to rýchle. Pozrela som sa na jeho nohy v očakávaní zázraku. Jeho nohy majú nedostatok svalstva kvôli zdravotnému stavu a prstami hýbe spôsobom, ktorý je preňho nepríjemný a zároveň neobvyklý pre priemerného človeka. Vtedy však vyzerali stále rovnako. Zlomilo mi to srdrce. Obliekla som ho a ľutovala, že som ho sem musela tak ďaleko dopraviť a nič z toho.

Potom som priviedla do kúpeľa aj našu dcéru. Vedela som, že ani jej nebol kúpeľ tak príjemný ako synovi, a tak som ju zniesla do kúpeľa spolu so mnou. Sadli sme si do vody a držala som ju, kým dobrovoľníci jej liali vodu na hlavu. Skočili sme tam rýchlo, pretože bolo mrazivo a tiež preto, že hrozne kričala od zimy. Bála sa studenej vody. Potom som deti vzala jeden po druhom v dôvere, že Panna Mária ich zahalí milosťami, obliekli sme sa a opustili kúpele.

Táto sviatočná sobota bola jedným z najtemnejších dní môjho života. Prechádzala som okolo veľkej svätyne Panny Márie s myšlienkami na celú tú cestu z Ameriky bez akéhokoľvek vyliečenia. Neskôr v ten deň sme šli k jaskyni a kľakli sme k zadnej stene a položila som si hlavu o kameň pýtajúc sa: “Prečo? Prečo si nás tu priviedla a nič z toho?

 

Zázraky sa však dejú

Manžel a ja sme až do tohto momentu spoločne fungovali, ale v skutočnosti sme nehovorili tým istým jazykom. Veľmi sa nádejal, že naše deti budú zdravé a všetko bude v poriadku. Medzitým sa stala zo mňa pragmatická opatrovateľka, ktorá sledovala príznaky tejto choroby, a tá čo sledovala každý krok na ceste, ako to zvládnuť. Zvládala som to. Ale nemohla som to nijako celé napraviť. Veľkonočné nedeľné ráno začalo skoro, keď zvony zo svätyne oznamovali svetu, že Kristus vstal zmŕtvych. Bol to krásny zvuk, na ktorý nikdy nezabudneme. Otvorili sme okná, aby ho každý z nás počul jasne. Slnko sa rozlievalo a ja som cítila radosť v srdci po celý deň. Cítila som nádej.

 

Návrat do kúpeľov

Veľkonočný pondelok ráno som vzala syna a dcéru späť do kúpeľov, aby som to skúsila nanovo. Teraz sa len smejem nad vlastným povýšenectvom, keď som si myslela, že nejako sme to nerobili správne, alebo možno Panna Mária chcela v nás vyvolať mimoriadnu snahu ísť do kúpeľa aj druhýkrát. Nemohla som jednoducho opustiť Francúzsko bez toho, že by som to neskúsila. Opakovali sme tento postup. Jedna zo žien, čo tam bola, mi povedala: “A boli ste aj vy v kúpeľoch?” Povedala som jej, že nie. Povedala mi: “Musíte ísť sama.” Ženy dobrovoľníčky z kúpeľoch sa v to ráno postarali o syna a dcéru a ja som vstúpila do kúpeľa. Sadla som si a o chvíľu som si uvedomila, že som pod hladinou vody. Videla som, ako slnko zhora svieti smerom do vody. Snažila som sa vynoriť a nadýchnuť, no nakoniec som z vody akoby vyletela. V tom momente som sa na malý okamih akoby ocitla na pláži. Dívala som sa na more, držala dcéru v náručí a vedľa mňa stál syn a hľadel na more. Hneď som však zakopla o sošku Panny Márie na úpätí vane. Pobozkala som ju, otočila som sa, aby som vyšla z vane. Bola som zaliata slzami. Nemohla som prestať plakať. Panna Mária mi povedala, čo som potrebovala vedieť. Svojej dcére som iba ubližovala.

Stál som pred vešiakom, kde som si zavesila šaty a držala som sa. Cítila som niečie dve ruky, ktoré sa dotkli mojich ramien, a hlavu, ktorú si akoby niekto oprel o môj chrbát. Táto krásna, bezmenná duša ma držala a čakala, kým sa oblečiem. Nerozprávala po anglicky, ale ani nemusela hovoriť. Všetky ženy v miestnosti sa na mňa pozreli s takou láskou. Pútnici čakajúci v rade mimo kúpeľov sa na mňa a na deti pozerali s takou ľútosťou, ako som kráčala povedľa nich ešte stále so vzlykom v očiach. Ani som sa nestarala o to, čo si všetci tí prechádzajúci myslia o mne.

Keď som našla manžela, povedala som mu: “Sheila to nedá. Thomas bude žiť, ale neviem, ako dlho.” Povedal som mu, čo som v kúpeli videla. Pozrel sa na mňa a veril mi. V ten deň sa moja hlava už neponorila do vody. Už nikdy som sa neponorila a jediná moja vaňa je tá v miestnosti so stropom.

Toto sa stalo pred 6 rokmi počas Veľkej noci. Náš syn je stále nažive. Táto porucha si vyberá svoju daň na jeho tele, ale stále je s nami. Mnoho ľudí zažíva v Lurdoch a iných svätých miestach po celom svete fyzické uzdravenia. Ale väčšina nie. Skôr hovoria o hľadaní duchovného uzdravenia. Majú silu pokračovať v krížoch, ktoré musia znášať každý deň. Cestovali sme do Lúrd, aby sme vyprosili zázrak pre naše deti, ale bola som to ja, ktorá po celú tú dobu potrebovala zázrak. A dostala som ho.

 

zdroj: CatholicExchange
il. obr.: tu

Zdieľajte
  • 648
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
    648
    Shares