Dnes sa mi, Pane, prihováraš opäť jedinečným spôsobom. Pred očami sa mi vynára príbeh priateľstva. Nádherného priateľstva medzi Bohom a človekom. Vzťahu, ktorý dovádza Ježiša k slzám a mňa do nesmiernej radosti, že prelievaš za mňa vlastnú krv, ale i slzy. Do tejto scény vniká tvoj výkrik výzvy: “Vyjdi von!” Čo mi chceš, Pane, týmto nádherným obrazom povedať? Skutočne sa zastavila ozvena tvojho hlasu iba v tomto príbehu alebo siaha až do súčasnosti – priam do môjho srdca? Chceš, aby som bol pasívnym poslucháčom alebo postavil samého seba do toho, čo sa odohralo v Betánii? Odpusť. Odpoveď poznám. 

Vždy som slovo Lazár vnímal niečo ako nevládne, polomŕtve alebo choré. I ja som taký, Pane, priznávam. Častokrát nevládny, na pokraji smrti. Choroby kvária moje telo i moju dušu. Ja, Pane, viem, že raz zomriem a moja duša uvidí tvoju svätú tvár. Viem aj, že život mi prináša trápenie, choroby a často sa ocitám sám nenávidený svojimi blížnymi. Budem vystavený skúškam veľkým i malým. No nechcem žiť myšlienkami na takýto život, hoci viem, že všetko to je jeho pevnou súčasťou. Ty ma však pozývaš k radosti, k úsmevu. Túžiš ma mať pri sebe v nebi. Pane, ak Lazár bol tvoj milovaný priateľ, potom aj ja som takým Lazárom. Tak ako on mal svoju rodinu, aj ja mám svoju rodinu. Tak ako ho poznali ľudia z Betánie, tak aj mňa poznajú mnohí z Betánie môjho života. Čím sa potom odlišujem od neho? Z tvojej reakcie, Pane, je jasné, že ničím. Plačeš nad jeho stratou a plačeš aj nad tou mojou. Lazár, síce človek spravodlivý, ti zišiel z očí. A častokrát ti z očí schádzam aj ja, keď sa vlastnými rozhodnutiami odkláňam z cesty svetla až sa ocitám zrazu v tme, až sa predo mnou dovalí skala, ktorá sa nedá nijako odvaliť. Cítim zápach vlastného hriechu. Zvonku počuť náreky mojich blízkych oplakávajúcich moju stratu. Tma obklopujúca moje srdce je taká hrozná. Kde som sa to, Pane, ocitol? Vo vlastnom hrobe? Nevidím, ale cítim. A priznávam, že toto miesto nie je lichotivé. 

A tu prichádzaš ty aj so svojimi učeníkmi. Sú predobrazom tvojej cirkvi. V ich rukách vidím pomazané ruky kňazov. Z ich úst počuť tvoje vlastné slová. Niektoré z nich nádherne poletujú a roztápajú okolité srdcia, iné zvláštne vyletia, ale hneď padnú a zmiznú kdesi v blate zeme. A to množstvo ľudí postávajúcich kade-tade. Všetci očakávajú niečo zvláštne. 

Ale čo to, Pane? Vidím ti slzu v oku. Tvoje oči zaslzili. Prečo? Písmo mi nehovorí moc o tvojom plači. Určite ale viem, že si plakal, keď si sa celé noci modlieval a so svojím Otcom sa rozprával o mne. Ale prečo ten plač pred očami ľudí? Odpusť mi dnes tie hlúpe otázky. Pýtam sa, akoby som nevedel odpoveď. Dôvodom tvojich sĺz je tá najrýdzejšia láska. Každá jedna slza vyronená za mňa mi hovorí o tom, čo máš pre mňa nachystané – už o pár dní sa tvoje slzy zmenia na skutočné vyznanie lásky, zhmotnia sa do dreva, premenia sa na otvorené rany po bičovaní, vrastú do tŕňovej koruny a prelejú sa do výkrikov odsúdenia, výsmechu, posmešného kývania hlavou. Zhmotnia sa do klincov, ktoré necháš prejsť vlastným telom a napokon naplnia kalich obety až po samučký okraj. Očami srdca vnímam, ako sa kotúľajú slzy po tvojej svätej tvári. Slzy Boha. Slzy môjho milovaného Ježiša. Nechceš ich volať svojimi. Dávaš každej moje meno. Krstíš ma nimi, Pane, a každá jedna, ktorá dopadne na zem alebo sa stratí v obrysoch tvojej tváre je pre mňa novým a novým nekonečným poznaním, čo pre teba znamenám. 

Aký úžas museli pociťovať tvoji apoštoli a ľudia okolo, keď to všetko videli. A ja sa pýtam seba samého: “Zmenilo by sa niečo iné na tvojej tvári aj po 2000 rokoch?” A ty mi s pevnou rozhodnosťou hovoríš: “Nie.” A v jednom dychu ma upokojuješ: “Dnes by som plakal tou istou láskou ako vtedy. V ten deň, keď som nad Lazárom zaslzil, si bol v každej jednej molekule mojich sĺz zapísaný TY. Môj Otec stvoril slzy, aby som nimi posvätil teba tak, ako ťa svätí kňaz svätenou vodou. V každej nájdeš dlhý príbeh lásky, ktorou posväcujem tvoj život. Nie si zapísaný len v mojom srdci, nie si len vrytý v mojich dlaniach, nie si len v mojich myšlienkach, ale tebe patrí aj každá moja slza. Dávam ti na ne bezvýhradné právo. A spolu s nimi ti dám z lásky aj seba. Neostávam len pri slzách, ale v tom mikrokozmose nájdeš vlastného Stvoriteľa, ktorý sa túži z lásky premeniť na slzu stekajúcu po mojej tvári. To on im dal miesto vo svojom stvoriteľskom pláne, aby som ti mohol tu a teraz dokázať, ako veľmi ťa milujem.” Pane, ak by som toto vedel, určite by som ich chcel zachytiť všetky. Nedovolil by som im len tak voľne padať na zem. A z najväčšej hĺbky môjho srdca ti ďakujem za toto poznanie. Má pre mňa nesmiernu hodnotu. Každá moja vyronená slza nech sa spojí s tvojimi a aspoň troška nech sa podobá dôvodu, prečo sa objavila v tvojich očiach. 

Odpusť, Pane, ale z tohto uvažovania ma opäť vyrušuje tma a nie moc príjemná vôňa môjho previnenia. Som zviazaný vo vlastnom hrobe hriechu. Nech sa akokoľvek snažím, nedokážem vyjsť z hrobu vlastných skutkov. Vlastne ani neviem, kam vykročiť, ak by som aj mohol. Veď je tu tma a chlad. No zvonku počuť hlasy ľudí. Muselo sa ich tu zísť veľké množstvo. Ich divná vrava sa však akoby vytráca a mení sa na ticho, ktoré by som dokázal porovnať s tichom môjho hrobu. Cítim len jemný závan vetra, záblesk svetla a vtom mocné slová: “POĎ VON!” Moje skrehnuté ruky a nohy zaplavuje teplo, v žilách sa mi roztápa stuhnutá krv, oči dokážem zrazu otvoriť, cítim aj zvuk vlastného tela a do hrude vchádza čerstvý vzduch. Čosi mi hovorí: vykroč. Ešte stále som slabý, ale ozvena tvojho hlasu medzi stenami hrobu, v ktorom som prebýval, ma pobáda vykročiť. Moja hlava je ešte ovinutá plátnom, ale viem, že aj to pominie a uvidím ťa celého. Áno, Pane, idem von. Nechcem ostať na mieste tmy a chladu. Ale chcem ísť za ozvenou tvojho hlasu. Veď kam inam by som šiel, keď nie za tebou. Vidím v tvojich očiach ešte drobné slzy. Teraz ale zaslzili tie moje, Pane. No nie nad smútkom, ale nad nádejou, ktorú si mi dal darom. Zaplnili sa tak rýchlo slzami, že začali prúdom tiecť po mojej tvári. Pomedzi ne vidím tú tvoju v oslepujúcej žiare a tvoj úsmev sa vynára predo mnou. V ňom jasne čítam túžbu rozviazať ma. Zrazu tvoj nežný hlas: “Rozviažte ho a nechajte ísť”. V tom momente prichádza poznanie, že to nemám ísť od teba, ale mám vykročiť plný lásky prameniacej z tohto zázraku. A kam? Aj na túto otázku som našiel odpoveď, Pane. Posielaš ma svedčiť. Dávaš mi novú úlohu. Dlho som ostal stáť v tichosti, bola to skutočne dlhá doba, keď chlad a tma boli mojimi jedinými spoločníkmi. No to už nechcem. Vydávam sa, Pane, na dlhú cestu, ale dláždiť ju budem rozprávaním o tvojich úžasných skutkoch, ktoré si mi urobil. Ľuďom postávajúcim vedľa nej budem vlievať do sŕdc nádej, že aj ich hroby a hroby ich príbuzných budú otvorené a že je koniec chladu a tme, ktoré ich obklopujú. Čistiť ju budem uzmierovaním sa s tebou a ľútosťou nad tým, čo by moju púť ušpinilo. Vysadím okolo nej veľké a košaté stromy plné zelených listov, v ktorých bude tiecť miazga mojich modlitieb. V ich korunách budú hniezdiť vtáky a obšťastňovať všetkých svojím spevom. Za hlavného architekta svojej cesty ustanovujem dnes teba, Pane. Hovor mi, kam ísť, kam položím ďalšiu z mnohých dlaždíc tejto mojej cesty. Nasmeruj ma iba tam, kam chceš, aby som šiel. 

Do mojich uší sa zrazu začínajú vlievať radostné zvuky tvojich úst: “Budete mi svedkami až po samý okraj zeme.” Ešte stále mi dávaš slobodu – byť tvojím svedkom alebo len nemo postávať síce uzdravený, ale so zakopaným talentom niekde za vlastným hrobom. Ja však, Pane, viem, kam chcem ísť. A ešte jednu otázku vidím v tvojom pohľade. Ale po odpoveď si už musí prísť k tebe každý jeden z nás. 

Tip na knihu: Päť minút s Bohom (2024), Milovaná taká, aká si. Knihy si môžete zakúpiť na stránke Zachej.sk.