Úžasný páter Solanus Casey

Solanus Casey, pokrstený Bernard, bol šiestym zo šestnástich detí narodených írskym prisťahovalcom Bernardovi a Ellen Casey. Solanus sa svojim rodičom narodil 25. novembra 1870 v neveľkom, trojizbovom zrube na farme v Hudson, v štáte Wisconsin. Solanus mal oddaných katolíckych rodičov a bol vychovaný vo veľmi skromnej domácnosti. Jeho pätnásť súrodencov mu nedovolilo ani len pomyslieť na ten najmenší náznak sebectva, hoci jeho povaha mala k tomu predpoklady. Solanus sa od útleho detstva naučil tvrdo pracovať, pomáhať iným. Keď mal osem rokov, rozšíril sa v tejto oblasti záškrt, ktorý vzal život  dvom jeho súrodencom. Malého Solana tiež postihla táto choroba. On však prežil, no zápal nervového systému ho však trochu obmedzil na zdraví a cítil jeho následky počas celého svojho života, najčastejšie v speve a rozprávaní.

Neskôr, už ako kňaz, Solanus opísal život v ich malom domčeku, ktorý často nazýval „zámkom.“ „No,“ povedal, „budete sa diviť, ako by sa to mohlo nazývať zámkom, ale pre nás ním náš dom bol a každé slušné sídlo má predsa aj kaplnku. Modlitba začínala každý deň v „domácej kaplnke“, kde sa celá rodina modlila ruženec. Večerné modlitby sa začínali každý večer o siedmej hodine. Vyrastal v rodine, ktorá trávila všetok svoj čas spoločne, čítaním príbehov, hraním na hudobné nástroje, spevom írskych a amerických piesní. Rád tiež chodieval na poľovačky a veľmi rád hral baseball. Boli to rodinné tradície, ktoré udržiavali rodinný krb pokojným a láskavým. Zaujímavé je, že rodina Caseyovcov bola požehnaná troma kňazmi.

Mladého Solana ovplyvnila silná viera jeho rodičov. Zvykol sa modliť najmä každodenný ruženec. Myslel si, že sa stane kňazom, ale namiesto toho, aby vstúpil do seminára ako mnohí mladí chlapci v jeho dobe, šiel pracovať, aby pomohol svojej rodine. Mal 17 rokov, keď odchádza z domu za prácou. Striedal jednu prácu za druhou: bol drevorubačom, nádenníkom, strážcom vo väzení a napokon vodičom električky. Zamiloval sa a dokonca uvažoval o manželstve, ale tento nápad zamietla matka dievčaťa, ktorá si myslela, že jej dcéra je príliš mladá a posiela ju do internátnej školy. V tomto momente v jeho živote nebolo na Solanovi nič mimoriadne. Keď bol raz v práci a rozmýšľal, kam sa má uberať jeho život, so škrípaním zabrzdil električku. Dav ľudí sa zhromaždil okolo ženy, ktorá ležala mŕtva na koľajniciach. Jej vrah ešte stál nad ňou so zakrvaveným nožom. Solanus bol otrasený. Celú noc sa modlil za tých dvoch a uvažoval o tom, čo by mohol urobiť proti zlu a násiliu. Čoskoro sa presvedčil, že Boh ho volá, aby sa stal kňazom. V roku 1892, vo veku 21 rokov, vstúpil do seminára sv. Františka v Milwaukee, Wisconsin. No jeho ťažkosti sa však ešte len začali. Pre slabý prospech ho vylúčili. (vyučovanie prebiehalo v nemčine a učebnice boli v latinčine) Sklamaný sa vrátil domov. Keď sa modlil novénu pred sochou Panny Márie v kaplnke, počul sladký hlas Nebeskej Pani ako ho vedie ku kapucínom a do ich seminára v Detroite. V roku 1897 vstúpil do kláštora sv. Bonaventúru ako postulant a prijal meno Solanus podľa kapucínskeho svätca Františka Solanského. Hoci sa Solanus veľmi usiloval, nemal žiadaný prospech. Jeho predstavení si kládli otázku, či je rozumovo dostatočne kvalifikovaný na kňazstvo. Dali mu podpísať vyhlásenie, v ktorom uznával svoje „slabšie talenty“ a prijme všetko o čom rozhodnú v súvislosti s jeho vysviackou. O tri roky neskôr Solanusa vysvätili – ale len ako jednoduchého kňaza. To znamenalo, že mohol slúžiť sväté omše, ale nemohol spovedať alebo kázať. O svojich pocitoch nehovoril, takže sa môžeme len domnievať, čo si o tomto sklamaní po desiatich tvrdých rokoch štúdia myslel. Solanus sa mohol brániť voči rozhodnutiu svojich predstavených alebo oplakávať svoj osud. Mohol sa aj navždy považovať za druhoradého. Ale tu sa začali diať obrovské prekvapenia. Solanus s radosťou prijal tento obmedzený stav ako opravdivé, skutočné povolanie.

„Deo gratias!“ alebo „Bohu vďaka!“ bola jeho typická odpoveď na všetky možné situácie.

Ako neskôr napísal: „Keby sme sa dokázali naučiť vážiť si svätú vieru a nespočetné požehnania, ktoré z nej vyplývajú, nikdy by sme nemali čas niečím sa trápiť.“ Možno táto vďačnosť vysvetľuje, čo je na ňom najprekvapujúcejšie: to, že človek, ktorý sa mohol považovať za neúspešného, prevýšil očakávania druhých ľudí, pretože jeho zrak sa sústredil na Boha. Spočiatku od Caseyho nikto nič neočakával.

Otec Solanus Casey strávil prvých pätnásť rokov svojej kňazskej služby plnením si svojich povinností v biskupstvách v Yonkers a Manhattane. Bol preložený v roku 1921 do farnosti Our Lady of the Angels Friary, Harlem New York. Žila tam prevažne biela komunita strednej triedy. Práve v kostole Panny Márie anjelov sa otec Solanus stal známym ako zázračný radca. Návštevníci kláštora čoskoro zistili, že nový vrátnik bol poslucháč, ktorý poskytoval inšpiratívne rady. Každému poskytol toľko času koľko potreboval. Mnohí prišli práve preto, aby hovorili s otcom Solanusom. Jednou z jeho úloh bola propagácia Serafínskej omše. Kapucíni propagovali toto združenie na celom svete ako prostriedok príhovornej modlitby. Bolo pomenované na počesť sv. Františka z Assisi, ktorý mal na konci svojho života víziu Serafína, šiesteho člena najvyššieho rádu anjelov. Kapucíni sa modlili pri každodenných stretnutiach a sv. omšiach za tých, ktorí boli zapísaní do združenia. Krátko po tom, čo Solanus začal zapisovať ľudí, začali sa diať mimoriadne veci. Prúdili k nemu správy o duchovných a fyzických uzdraveniach. Ľudia sa vyliečili z rôznych ochorení – zápalu pľúc, srdcových ochorení, straty pamäti, psychických chorôb, chamtivosti, detskej obrny, alkoholizmu, gangrény či slepoty. V novembri 1923 predstavený otca Solanusa prikázal, aby zaznamenával zázraky. O osem mesiacov neskôr presunuli nadriadení otca Caseyho do kostola svätého Bonaventúru v Detroite.

V krátkom čase nový vrátnik a jeho dary priťahovali neustále rastúce návštevy ľudí.

Otec Solanus začal viesť akýsi stredajší popoludňajší liečebný servis a mnohí ľudia verne prichádzali prosiť o jeho modlitby. Počas nasledujúcich dvoch desaťročí ľudia z celého sveta prichádzali do sv. Bonaventúru, aby prosili o službu vrátnika. Solanus stručne zaznamenal tisíce zázrakov v jeho knihách. Uvedieme ich tu iba niekoľko.

William bol muž, ktorý veľmi dlho uvažoval o samovražde. Solanusove poznámky neuvádzajú dôvody zúfalstva Williama, ale spomínajú, že po mnohých utrpeniach si pripravil starostlivý plán na ukončenie svojho života. Zarezervoval si lístok na loď, ktorá cestovala z Detroitu do Clevelandu, aby počas cesty ukončil svoj život skokom cez palubu. Jeho dve sestry, ktoré sa o jeho rozhodnutí nejako dovtípili, brata pozorne sledovali. Hoci sa strachovali o svojho bratom, pomôcť mu nevedeli. V tomto kritickom čase Williamov otec zomrel, zväčšilo sa tak jeho trápenie i nebezpečenstvo samovraždy. Na pohrebe však jedna z jeho sestier náhodou našla brožúru, v ktorej sa spomína práca Solana Caseyho. V ten istý deň navštívila kňaza a požiadala o jeho príhovor v mene svojho trápeného brata. O štyri dni neskôr sa sestra vrátila, aby povedala Solanovi, že William sa zázračne zmenil. Nielenže bol náhle prepustený zo svojho zúfalstva, ale “modlil sa a plný nádeje” plánoval návrat do práce. Sestry u otca Solanusa okamžite hľadali kňazskú modlitbu za druhého brata, ktorý mal tuberkulózu. O šesť mesiacov neskôr zaznamenal Solanus vo svojej knihe zázrakov, že sa tento muž úplne zotavil z tejto choroby.

Raymond bol osemmesačné dieťa, ktoré malo v obidvoch ušiach vážnu infekciu nazývanú mastoiditída. Napriek liečbe antibiotikami táto choroba postúpila u dieťaťa až tak veľmi, že bola život ohrozujúca. Jedného večera, keď horúčka dieťaťa vystúpila, bol hospitalizovaný. Lekár plánoval ihneď na ďalšie ráno vykonať nebezpečnú operáciu, aby zachránil jeho život. Plánoval vyvŕtať otvory v kosti za každým uchom na drenáž, predpísanú liečbu mastoiditídy v tej dobe. Matka dieťaťa bola šialená od strachu, a keď bol personál nemocnice mimo izvu, vzala Raymonda do náručia a odniesla ho z nemocnice. Vonku vstúpila do čakajúceho auta, ktoré šoféroval jej brat a plánovali ísť domov. Neskôr povedala Solanovi, že sotva vie, čo vtedy robila. Keď išli pozdĺž jednej cesty, Raymondova matka si náhle spomenula, že počula niečo o kňazovi u sv. Bonaventúru, ktorý dokázal uzdraviť ľudí. Čo už by bolo horšie ako plánovaná operácia? “Choď do kláštora,” povedala svojmu bratovi. Keď prišli, odniesla Raymonda priamo k Solanusovi, ktorý sedel sám vo svojej kancelárii na vrátnici. Kňaz sa postavil a roztvoril náruč, aby do nej prijal dieťa, zatiaľ čo Raymondova matka rozpovedala Solanovi všetko, čo sa stalo – choroba, plánovaná operácia, zúrivý útek. “Otče, pomôž mu,” vzlykla. Solanus podal Raymonda späť jeho matke. Požiadal ju, aby mu povedala meno dieťaťa a potom ho zapísal do sviatostnej modlitby Serafínskej omše. Solanus potom vyzval matku, aby dôverovala Bohu a prisľúbil, že ju neopustí. Potom sa modlil nad dieťaťom. “Ráno to bude lepšie,” povedal Solanus a pri dverách ju ubezpečil takmer nepríjemne: “A nebojte sa! Nepotrebuje operáciu!” Doma matka uložila Raymonda do postieľky pri svojej vlastnej posteli, dotkla sa jeho tváre a pocítila obrovskú horúčavu. Sľúbila však, že zostane pokojná a nakoniec vyčerpaná zaspala na niekoľko hodín. Keď sa prebudila, zdvihla dieťa a dotkla sa Raymonda. Bol chladný a nehybný, na chvíľu sa obávala, že zomrel, ale potom pocítila, že dýcha a uvedomila si, že je v hlbokom spánku. Raymond sa zdal byť úplne mimo nebezpečenstva. Ona a jej manžel šepkali modlitby vďaky, navštívili aj otca Solanusa s dobrou správou o náhlom zotavení. Raymondov stav kňaza nijako neprekvapil a keď sa mu párik šťastných rodičov pokúsil poďakovať, povedal im, aby vyjadrili svoju vďačnosť Bohu. Nasledujúci deň lekár vyšetril Raymonda a vyhlásil, že žiadna operácia nebude potrebná, pretože sa vrátil k normálnemu zdraviu.

Tridsaťosemročná Gladys Feighan bola na návšteve pacienta v nemocnici Saint John, keď jej niekto povedal, že Otec Solanus Casey je tam tiež. Ona už dlho chcela vidieť zázračného robotníka, ale nikdy sa jej to nepodarilo. Gladys porodila svoje prvorodené dieťa bez problémov, ale stratila ďalšie tri kvôli svojmu problému v krvi a hoci mala strach, zúfalo chcela mať ďalšie dieťa. Žiaden zamestnanec nemal povolené prezradiť číslo izby, kde bol Otec Solanus, ale vďaka Božej prozreteľnosti si na chodbe všimla kapucínskeho brata. Bol to brat Gabriel, strážca a pomocník otca Solanusa. Potom, čo brata Gabriela prosila  niekoľko minút, sľúbil,  že sa Otca Solanusa opýta či ju príjme. „Opýtať sa“ znamenalo „áno“, pretože otec Casey by nikdy neodmietol žiadosť o jeho čas. Tu sú jej vlastné slová, keď hovorila o svojej návšteve „: „Keď som vstúpila, Otec Solanus sedel pri stole. Privítal ma a požiadal ma, aby som si sadla. „Čo Gladys, čo chceš od Boha?“ „Chcem dieťa. Ďalšie dieťa. „Potom mu povedala o problémoch so svojou krvou a jej troch stratených bábätkách a napokon si s plačom vzdychla:“ Možno som sebecká. „“ Nie, „uistil ma,“ nie si sebecká, matka prináša toľko zodpovednosti, keď vychováva dieťa, ako by malo byť vychované, a koná tak Božie dielo.“ Myseľ Otca Solanusa sa zdala byť úplne nad pozemskými vecami. Jeho slová pre mňa boli plné Božej nekonečnej lásky k nám. Hovoril, ako by sme mali dať všetku našu dôveru v túto božskú a všeobjímajúcu lásku. Ako mi rozprával, chvel sa emóciami. Nakoniec mi povedal:

„Pokľakni a požehnám teba, tvojho manžela a celú tvoju rodinu.“ Potom mi povedal: „Budeš mať ďalšie deti, Gladys.“ „Naša požehnaná matka Vám dá ďalšie deti.“Musíte tomu tak silne uveriť, že ešte pred narodením dieťaťa padnite  na kolená a poďakujte Požehnanej Matke. Pretože keď ju poprosíte a ďakujete jej, nie je nič, čo nemôže urobiť, pôjde k  vlastnému Synovi a požiada ho, aby predniesla tvoju modlitbu.“ V jeho očiach boli slzy.  Gladysina dôvera bola odmenená dvojčatami. 

Bernadette Nowak mala rovnaký problém ako Gladys a presne ten istý kríž. Po narodení svojho prvého dieťaťa stratila ďalšie tri. Keď v decembri 1956 otehotnela, napísala otcovi Caseymu žiadosť o modlitbu. Odpísal jej osobnú odpoveď, ktorá jej hovorila, aby „neustále ďakovala Bohu za dieťa“ a aby svoje dieťa, ktoré sa určite narodí zdravé, pomenovala Anton Jozef, a aby sa zapísala do Serafovej omše. Keď bolo telo Otca Solanusa vystavené k verejnej úcte, pani Nowak patrila k tým, ktorí čakali v zástupe na jeho otvorenú rakvu. Ako sa priblížila k rakve Otca Solanusa, Anton Jozef kopal tak silno v jej lone, že jej šaty sa pohybovali.

Stovky trpiacich ľudí prišli k svätému Bonaventúrovi, aby zložili svoje bremená na silné duchovné ramená tohto svätého kňaza. Niektorí hľadali smer života, úľavu z problémov – zo zlyhania v práci, neplodnosti, zlých vzťahov s priateľmi alebo príbuznými a pod. Mnohí prišli hľadať uzdravenie pre seba alebo pre svojich blízkych. Solanus vždy odpovedal jemnými, zmysluplnými radami a súcitným teplom, ktoré utíšili predkladateľov prosieb. Potom ich zapísal do Serafínskeho združenia, modlil sa za nich, povzbudil ich, aby dôverovali Bohu a vyslal ich do života s povzbudením. Nie je prekvapujúce, že Solanus Casey zaplatil obrovskú cenu za službu. Zvyčajne pracoval 12 hodín denne, modlil sa počas času, keď nekonzultoval prosby s návštevníkmi vrátnice. V noci sa často nachádzal v kaplnke, spával pred oltárom. Raz, jeden z bratov, ktorý to uvidel poznamenal, že si vybral dosť tvrdú posteľ. “Neboj sa o mňa,” povedal s humorom Solanus. “Spím na mäkkej strane dosiek.”

Z času na čas vnímal, že  je ťažké znášať každodenné litánie ľudského utrpenia. Napísal: “Niekedy sa stáva monotónnym a extrémne nudným, až sa človek takmer zrúti, ale v takýchto prípadoch maj na pamäti, že keď Ježiš mal padnúť po tretíkrát, trpezlivo utešoval ženy a deti svojich mučiteľov, a to celkom bez výnimky. Dokážeme byť niekedy tak vďační, za takéto povolanie – takéto privilégiá?”

31. júla 1957 sa otec Solanus zrazu posadil na posteli, rozpäl ruky a povedal: „Odovzdávam svoju dušu Ježišovi Kristovi.“

Počas troch dní po smrti prišlo viac než 20 000 ľudí vzdať úctu pátrovi Solanusovi, „jednoduchému“ kňazovi, ktorý nikdy nespovedal, ale ako vrátnik otváral mnohým ľuďom dvere k Bohu.
Pápež Ján Pavol II. vyhlásil Solanusa za ctihodného v roku 1995. Aj dnes otvára dvere. Naďalej prichádzajú správy o vypočutých modlitbách na jeho príhovor. Brat Richard Merling, riaditeľ Nadácie Solanusa Caseyho v Detroite, hovorí, že prichádzajú tisíce správ. „Máme prinajmenšom osem fasciklov s prosbami alebo prijatými milosťami. Uskutočnili sa mnohé krásne uzdravenia. Naďalej oslovuje ľudí.“
Solanus Casey, ktorý žasol nad každým zázrakom, ktorý videl, a nikdy ich nepripisoval sebe, musí byť dojatý a šťastný z ovocia svojho života a slávy, ktorou ho ozdobil Pán. Vzácny rehoľník bol blahoslavený 18.novembra 2017 v americkom Detroite. A ako by sme nemali byť vďační za svätých ako Solanus Casey?

 

“Ak je mesiac krásny, pretože odráža svetlo slnka na tak veľkú vzdialenosť, aká bude krása svätých, ktorí na večnosť a nie na diaľku odrážajú obraz samotného Boha!” Páter Solanus Casey

Zdroj: Modlitba.sk, Zivotopisysvätých.sk, Mystic&Miracles – Bert Ghezzi, obrázok: National Catholic Register

Zdieľajte
  • 93
  •  
  •  
    93
    Shares