Józef Kalinowski (keď sa pripojil ku karmelitánom, dostal meno Rafaeł) sa narodil v roku 1835 vo Vilniuse. Bol synom profesora matematiky a začal študovať až ako pätnásťročný. Stal sa inžinierom v cárskej armáde a rýchlo ho povýšili do vyššej vojenskej hodnosti. Po vypuknutí januárového povstania sa stal ministrom povstaleckej vlády v Litve. Bol odsúdený na emigráciu na Sibír. Tu sa stal mužom, ktorého týrali jeho spoluväzni.

Neskôr začal učiť a vychovávať princa Augusta Czartoryského. Tu tiež dosiahol – možno povedať – veľkolepý úspech, pretože jeho žiak žil a zomrel v povesti svätosti a po rokoch bol blahorečený. A keď sa stal karmelitánom vo veku 42 rokov, stal sa cenným duchovným vodcom a dodnes je považovaný za jedného z reštavrátorov zákona v Poľsku.

Svätý Rafaeł Kalinowski – dieťa šťastia

Ak sa takto pozrieme na život Svätého Rafaela Kalinowského, môžeme povedať, že to bol úspešný príbeh. Ako odlišne to však vyzeralo zvnútra! V skutočnosti roky bojoval s mnohými protivenstvami a pochybnosťami. Od mladosti mal zdravotné problémy. Zúčastnil sa povstania nazvdory svojej viery. Ako muž vojny vedel, že nemá žiadnu šancu na úspech, lebo veril, že „Poľsko potrebuje pot a nie krv, ktorá sa až príliš preliavala“. Vyhnanstvo na Sibíri bolo preňho veľmi ťažkým zážitkom. Najprv bol odsúdený na smrť, no neskôr sa rozsudok zmenil na tvrdú prácu a potom na príkaz usadiť sa v Irkutskej gubernii.

Oženiť sa alebo sa neoženiť?

Biografie o tom priamo nepíšu, ale Józef Kalinowski sa pravdepodobne zistil, čo je problémom mnohých veľmi nadaných ľudí – po mnoho rokov sa nedokázal rozhodnúť, čomu sa zasvätiť, a tak sa vzdal svojho štúdia. Napríklad predtým, než začal študovať na Vojenskej technickej škole sv. Mikuláša v Petrohrade, študoval dva roky na poľnohospodárskej univerzite. Z Petrohradu odišiel, pretože „bol unavený atmosférou tohto mesta“ a začal pracovať na výstavbe železničnej trate Odesa – Kyjev – Kursk. Odtiaľ sa po roku opäť presťahoval do Brestu nad Bugom, kde pracoval na rozšírení pevnosti. Celé roky premýšľal, či je manželstvo skutočne preňho to pravé povolanie. Trvalo mu nejaký čas, kým sa vstúpil do rádu.

Józef Kalinowski tiež prešiel vážnou krízou viery. Dilema prišla v období štúdií. Napokon prestal pristupovať k sviatostiam a do kostola chodieval iba raz do roka. Podnetom na premenu sa mu stali múdre knihy (okrem iného „Priznania“ sv. Augustína a „Nasledovanie Krista“ od Tomáša Kempenského) a to, čo videl počas povstania. Pravdepodobne bola preňho tiež veľmi dôležitá modlitba jeho matky a súrodencov na jeho úmysly. Už v exile, po 10-ročnej prestávke, zlomil svoj odpor a rozhodol sa vyspovedať.

Jeden z vyhnancov si ho takto zapamätal: „Kde bolo dieťa opustené, Kalinowski ho učil. Kde bol chorý, ktorého bolo treba opatrovať, alebo kde nebolo príjemné niečo urobiť, tam bol on ako prvý.“. A napísal: „Okrem modlitby nemám nič, čo by som Bohu ponúkol, môžem to považovať za svoj jediný dar: postiť sa mi nedá, almužny už nestačia, nemám silu pracovať, trpím a jediné, čo mi ostalo, je modliť sa. Nikdy som však nemal väčší poklad a sám nechcem viac.“ Vždy, keď to bolo možné, šiel na omšu každý deň a každý týždeň sa spovedal. 

Užitočné chyby

Keď sa pripojil ku karmelitánom, ukázalo sa, že chyby, ktoré urobil, a pochybnosti, s ktorými bojoval, mu pomohli – paradoxne – byť lepším rehoľníkom. Pred jeho spovednicou sa vytvárali veľké zástupy. Dobre rozumel kajúcnikom. Nekritizoval, iba sa snažil pomôcť. Mal dar obnoviť pokoj u tých, ktorí sa trápili úzkosťou, strachom a škrupulantstvom.

Vždy bol sústredený, zjednotený s Bohom, ochotný obetovať a umŕtvovať sa. Krátko po vysvätení (keďže mal tzv. neskoré povolanie) sa stal majstrom noviciátu a len o niekoľko mesiacov neskôr priorom v kláštore v Czerne pri Krakove. Založil dva ženské kláštory (v Przemyśle a Ľvove), ako aj mužský kláštor a menší seminár vo Wadowiciach. Rád bosých karmelitánov, ktorý sa v Poľsku v dôsledku represií útočníkov stále zmenšoval, získal vďaka nemu nového ducha a mnoho nových povolaní.

Cesta k svätosti 

Svätý pápež Ján Pavol II. vyhlásil 11. októbra 1980 dekrét o hrdinských činoch jeho cností. Po schválení zázračného uzdravenia reverenda Misa ho Svätý Otec blahorečil 22. júna 1983 v Krakove pred davom viac ako dvoch miliónov ľudí. S rastúcou slávou jeho zázrakov začala Krakovská kúria v roku 1989 proces kanonizácie, aby preskúmala mimoriadne uzdravenie malého dieťaťa. Diskusie lekárov, teológov a kardinálov boli úspešne ukončené. 17. novembra 1991 bol kanonizovaný v bazilike sv. Petra pápežom Jánom Pavlom II. Vyhlásil svojho chlapčenského hrdinu za svätca. Rafaeł bol prvým mníchom, ktorý bol kanonizovaný v ráde karmelitánov od sv. Jána Kríža. Deň jeho spomienky sa oslavuje 19. novembra v ráde bosých Karmelitánom a 20. novembra katolíckou cirkvou v Poľsku.

Naše cesty sú niekedy kľukaté, niekedy ťažké. Niekedy načisto zídeme z cesty. Ako však vidno, všetko, čo potrebujeme, je „iba“ jedna vec – obrátiť sa k Bohu celým svojím srdcom a potom môžeme zo všetkého čerpať iba dobro. Niekedy to dokonca vidíme už za života.

Tip na knihu: Zachránená z pekla, 365 dní s Pátrom Piom, Moje srdce zvíťazí. Knihy si môžete zakúpiť na stránke Zachej.sk.