Sr. Leonia Nastał: Ježiš mi odhalil detaily svojho umučenia

Božia služobníčka, sestra Leonia Nastał, je jednou z najväčších poľských mystičiek. Ako sama tvrdí, s Ježišom sa nielen rozprávala, ale prežívala jeho utrpenie cez videnia. Jeden z najšokujúcejších obrazov videla 26. februára 1936, keď jej Ježiš po svojom zajatí v Olivovej záhrade odhalil udalosti noci Zeleného štvrtka. Odviedol ju do väzenskej cely a ukázal jej šokujúci obraz mučiarne. Sestra Leonia dosvedčuje, že ho neustále sprevádzala na krížovej ceste s veľkou nežnosťou a slávila túto pašijovú pobožnosť. Často sa stávalo, že ju Božia láska uchvátila ​​a ponorená do Božej prítomnosti všetkými zmyslami kontemplovala Ježiša.

Začal som sa modliť pobožnosť krížovej cesty, ale nedokázala som opustiť prvú stanicu. Po toľkých dňoch túžby sa mojej duši zjavil Ježiš – pokojný, mierny, jemný, zviazaný, keď stál pred Pilátovým súdom; všetkými opovrhovaný.“- napísala v apríli 1936. Dnes môžeme nasledovať Ježiša na jeho poslednej ceste – cez utrpenie k víťazstvu.

1. zastavenie STANICA: PÁN JEŽIŠ JE ODSÚDENÝ NA SMRŤ
Pán Ježiš sa mi zjavil zviazaný v majestáte utrpenia a pokoja. Som Kráľ kráľov, povedal, a hľa, náručie mi zväzuje lano otrokárov. Som Sudca vekov, a oni súdia duše a Pilát súdi mňa. Ja som pravda a dav ma vyhlasuje za zločinca, no ja mlčím…
Dieťa moje, vieš, prečo som sa dobrovoľne podrobil Pilátovmu súdu? Týmto ponížením som chcel získať milosť dobrej spovede pre duše a mlčaním odmeniť Otca za falošné mlčanie duše v tejto sviatosti. Duše, ktoré pri spovedi skrývajú svoje hriechy, si vyberú Barabáša – Satana a Ježiša ukrižujú. Na druhej strane, duše, ktoré pokorne a čestne vyznávajú svoje previnenia, odstraňujú z mojich rúk putá, ktoré ma zväzujú.

2. STANICA: PÁN JEŽIŠ BERIE NA SEBA KRÍŽ
Keď som si bral kríž na plecia, či skôr, keď mi ho vtlačili do pliec, moje údy prepichla taká prudká bolesť, že nebyť vyššej sily, spadol by som na zem. Poznáš tu bolesť pri stlačení rany. Moje ruky boli rozorvané reznými ranami. A ťarcha kríža sa mi vtlačila do živých rán, z ktorých ešte stále kvapkala krv. Nebola to len váha stromu, ale aj váha hriechov, pre ktoré som vzal kríž…
Pán Ježiš mi dovolil v duchu vidieť, ako vyzeral, keď bral kríž na svoje plecia. Videla som, ako smrteľná bledosť zakrývala Jeho najsvätejšiu tvár sčervenenú krvou vytekajúcou spod tŕnia. Ježiš sa triasol na celom tele, triaslo sa každé tkanivo jeho najsvätejšieho tela, a predsa sa Pán Ježiš vydal na cestu na Kalváriu. Kráčal pomaly, s námahou dvíhal nohy, nakláňal sa pod ťarchou kríža stále viac a viac, nakláňal sa tak, že sa mi zdalo, že už už každým krokom spadne. Ale Ježiš išiel a pritom sa modlil nejaké modlitby.

3. STANICA: PÁN JEŽIŠ PO PRVÝ RAZ PADÁ POD KRÍŽOM
Leona moja, povedal Ježiš, vieš, čo spôsobilo môj prvý pád? Bol to pohľad na prvé ťažké hriechy. Keby si len vedela, aká strašná bolesť zviera srdce pri pohľade na duše, ktoré boli svojou krásou ako anjeli, boli príbytkom Najsvätejšej Trojice. Len pred chvíľou som bol kráľom týchto duší a teraz sa zrazu duša odvráti od Boha, pohŕda Ježišom, jedným silným, zlomyseľným prírazom vyrazí Ježiša zo srdca a on pod vplyvom tohto nárazu padne na zem, a tým istým vchodom, ktorým zosadili Ježiša, vstupuje Satan.
Ježiš, ktorý zažil také pohŕdanie, by sa nikdy nevrátil k tejto duši nebyť nekonečnej lásky, ktorá mu hovorí, aby zachránil všetku biedu a dokonca aj hnev. Láska mu hovorí, aby zomrel, len aby duša žila.

4. STANICA: PÁN JEŽIŠ SA STRETÁVA SO SVOJOU MATKOU
Na štvrtom zastavení krížovej cesty Ježiš pripútal moju dušu k sebe, akoby mi chcel zjaviť pocity, ktoré ho v Srdci trápili pri stretnutí s Jeho Najsvätejšou Matkou. Leona, Ježiš povedal, keby ťa vylúčili z kongregácie, obvinili z hrozných zločinov; keby ťa s výsmechom odprevádzali na popravisko a medzi davmi by si videla svoju milujúcu matku, ktorá omdlievala bolesťou, čo by sa udialo v tvojom srdci?
Mala by si jej povedať jednu vetu: “Mami, trpím nevinne, som očividne obeťou iných.” Bolo by to osladenie jej utrpenia, no napriek tomu by si trpela ty aj tvoja matka. Teraz si pomysli, ako veľmi trpela moja Nepoškvrnená Matka, keď ma videla niesť kríž, s tŕňovou korunou na hlave, s potom a krvou v tvári.

5. STANICA: ŠIMON Z CYRÉNY POMÁHA JEŽIŠOVI NIESŤ KRÍŽ
Bol som blízko mdloby a nebyť pomoci Cyrenejčana, po tomto stretnutí s Nepoškvrnenou Matkou by som zomrel. Ježišu môj, spýtala som sa, prečo niesol Šimon z Cyrény tvoj kríž tak krátko, že si ho opäť vzal na plecia a znova padol? Pretože to bol môj kríž, povedal Ježiš. Pre človeka by bol príliš ťažký. Šimon, ako každý iný, mohol niesť iba svoj kríž. Keď ale vzal môj kríž, musel som ho zdvihnúť – inak by spadol.

6. STANICA: VERONIKA UTIERA JEŽIŠOVI TVÁR
Ježišu môj – spýtala som sa znova – či ti utieranie Tvojej najsvätejšej tváre sv. Veronikou neprinieslo úľavu, keď si znova spadol? Dieťa moje, Veronika mi urobila rovnakú službu ako Cyrenejčan. Hoci mi nezobrala kríž z náručia, urobila to, čo mohla urobiť žena. Meral som jej skutok hodnotou lásky, s ktorou sa mi ponáhľala uľaviť. Zanechal som jej svoju božskú tvár na šatke a v tomto odraze zo mňa vyšla moja božská sila, ktorú som odovzdal Veronike. Moja láska sa milujúcim srdciam vždy odvďačí láskavým prejavom mojej podoby. Každý akt lásky spôsobuje, že duša sa podobá Predmetu lásky.
Zdalo sa mi, že Pán Ježiš má v ruke pečať s monogramom nasiaknutým Jeho Božskou krvou – namiesto atramentu. Pritisol ju k mojej duši a s každým pritisnutím sa znova a znova vtláčala Jeho Božská Tvár.

7. STANICA: PÁN JEŽIŠ PADÁ DRUHÝKRÁT POD KRÍŽOM
Vedľa Veroniky som videl duše, ktoré ku mne dýchali nenávisťou, a za nimi v priebehu vekov boli duše im podobné – duše, ktoré mi do očí hádzali blato zmyselnosti a chceli sa chrániť pred mojím vševidením. Do tváre mi hádzali kamene hnevu a závoj pýchy a predovšetkým pohŕdania, ktoré tak veľmi spôsobuje bolesť môjmu Srdcu. Blato zmyselnosti a závoj pýchy, ktoré sa mi vrhali do očí a na tvár, mi bránili vidieť nielen ich duše – ako si to želali, ale aj cestu, ktorou som kráčal, a preto som spadol. Moja tvár padla na zem, lebo sa v nej váľali úbohé duše a ja som im chcel priniesť spásu.
Padol som ako červ tvárou k zemi, pretože ľudia, ktorí sú prach a obracajú sa na prach, sa chceli nad ňu povzniesť pre svoju pýchu, chceli sa blysnúť svojou iluzórnou veľkosťou. Satan pýchy sa chcel rovnať Bohu – k tomu nabáda aj zvedené ľudské duše. Chcel som podať ruku padajúcemu ľudstvu, tak som padol na zem, aby som ho zdvihol.

8. STANICA: PÁN JEŽIŠ UTEŠUJE PLAČÚCE ŽENY
Som zdrojom všetkej útechy. Akákoľvek iná útecha, ktorá nepochádza z tohto najčistejšieho zdroja, je zakalená a neprináša skutočné osvieženie. Utešujem nielen ženy, ktoré plačú nad mojím utrpením, ale každého, kto ku mne prichádza a hľadá úľavu v utrpení, útechu vo svojom utrpení. Útecha, ktorú dávam, je pokojná, osviežujúca, upokojujúca všetky túžby duše. Človek v nej necíti márnosť, ktorá sa vždy skrýva na dne pozemských útech. Ale vráťme sa k mojej ceste na Kalváriu. Leona, vtedy som utešoval plačúce ženy a dnes, žena, chcem od teba útechu.
Ježišu, potichu som zašepkala, akú útechu odo mňa môžeš očakávať, čoho som schopná? Asi by si bol smutný. Ale Ježiš pokračoval: Uteš ma obetavou, čistou, jemnou láskou; láskou, ktorá od ničoho neustupuje – ktorá je pripravená na čokoľvek; ide tam, kam Ježiš prikazuje; robí to, čo Ježiš požaduje. Uteš ma detskou neochvejnou dôverou. V prvom rade vás prosím o dôveru, pretože Satan sa ju snaží otriasť vo vašom srdci.

9. STANICA: PÁN JEŽIŠ TRETÍKRÁT PADÁ POD KRÍŽOM
Leona moja, povedal Ježiš, tretí pád bol bolestivejší než všetky ostatné. Bol som tak fyzicky vyčerpaný, že som sa nedokázal postaviť na nohy. Každé tkanivo môjho tela sa triaslo bolesťou, vyčerpaním a únavou. Kríž, ktorý mi tlačil na rany na ruke, mi spôsoboval ukrutnú bolesť. Bol som blízko smrti a tento druh smrteľnej agónie bol spôsobený pohľadom plným znechutenia a hrôzy, videnia hriechov páchaných vedome a úmyselne ľuďmi, od ktorých som očakával lásku, od ľudí, ktorí vedia, čo od nich Boh žiada. Koľko ľudí s teologickým vzdelaním sa odpútava od Cirkvi, stŕhajú so sebou tisíce duší… Vtedy som kvôli tomu trpel – presne ako v Getsemanskej záhrade.
Trpel som chladnými, vymyslenými zločinmi, váľal som sa v zmyselnosti ľudí, ktorí boli často poškvrnení a už už sa skláňali nad vlastným hrobom. Aby nespadli do pekelnej priepasti, sklonil som sa ako červ do prachu. Bezvládne som padol na zem, ktorá sa pre mňa stala akoby horiacim plameňom. Bol som takmer mŕtvy. Z otupenosti bolesti som sa zobudil až vtedy, keď ma vojak celou silou kopol do boku, blízko môjho srdca.

10. STANICA: PÁN JEŽIŠ JE VYZLEČENÝ ZO SVOJHO RÚCHA
Zrazu, na desiatom stanovišti, bola moja ťažoba preč. Nadprirodzené sústredenie napĺňa moju dušu a mimovoľne mi z duše unikla otázka, na ktorú som nikdy nepomyslela: Ježišu môj, prečo ti mučitelia strhávajú šaty z tela? Ak ťa chceli ukrižovať a mal si odkryté ruky a nohy, prečo to dopustili? 
Pán Ježiš povedal: Aby ľudia vedeli, ako veľmi ich milujem; aby moje pery po smrti na kríži stíchli, aby hovorili o mojich ranách a o tom, aká hlboká a široká je moja láska k stvoreniu. Keby boli odhalené len rany na rukách a nohách, ľudia by zabudli, že som pre ne trpel po celom tele, takže od chodidla až po temeno mojej hlavy nebolo vo mne jediné miesto, ktoré by nebolo zranené.
Mučitelia, ktorí ma bičovali, to nerobili pre zábavu, ale pre peniaze, ktoré očakávali od židovských starších. Navyše ich podnecoval Satan, ktorý ich k tejto krutosti doviedol. Dovolil som to, pretože milujem ľudí a chcel som, aby to ľudia poznali.

11. STANICA: PÁN JEŽIŠ JE PRIBITÝ NA KRÍŽ
Zažila som veľmi bolestné opustenie svojej duše. V túžbe nájsť oporu v zdrvujúcom utrpení duše som začala rozjímať o Ježišovi: o mojom Bohu. Bože môj, prečo si ma opustil? Zdalo sa mi, že Pán Ježiš mi na chvíľu dovolil zažiť svoju vlastnú opustenosť a to bolo pre človeka jednoducho neúnosné. Cítila som, že iba Ježiš ma drží pri sile. Nebeský Otec povedal: Opustil som Syna, pretože miloval ľudstvo nekonečnou láskou. Natiahol ruky na kríž, aby som nepotrestal ľudstvo. Chcel dať seba do zálohy, aby som vás nezbičoval trestom večného opustenia, a tak som to všetko nechal prežiť svojmu milovanému Synovi v celej hrôze, v celej sile pocitu opustenia všetkých, ktorí si zaslúžia byť opustení.
Syn môj, opustil som Ťa, lebo si bezvládne visel, prikovaný – na kríži si ku mne vysoko pozdvihnutý. A vtedy som zostúpil do nížiny, aby som zdvihol do Tvojich rozopnutých objatí to, čo spadlo, čo sa plazí po zemi. Ja – spolu s tebou – zachraňujem svet tvojou opustenosťou.

12. STANICA: PÁN JEŽIŠ ZOMIERA NA KRÍŽI
Dieťa moje, buď vždy pripravená ponúknuť mi obetu, ktorú od teba bude žiadať iba moja láska. Vo všetkom sa zriekni seba samej, vzdaj sa nevinnej a povolenej rozkoše, ktorú možno obetovať. To dokáže urobiť len štedrá duša, ktorej život sa stáva neustálym umieraním. 
Nemôžem byť voči sebe ľahostajný k tomuto druhu smrti. S každým takýmto aktom umierania sa mi akosi zrýchľuje tlkot srdca, aby som vlial viac života do vašich duší, vyživoval ich sám sebou, vlastnou krvou.

13. STANICA: PÁN JEŽIŠ JE SŇATÝ Z KRÍŽA
Moju dušu uchvátil pohľad na uličku plnú jasu, súčasne preniknutú svetlou hmlou, ako biely oblak. Uprostred tejto uličky boli kríže. Napočítala som ich desať. Od prvého z nich, ktorý je mi najbližší, Ježiš prehovoril: Som ukrižovaný v ľudských srdciach. Dobrovoľne ma pribíjajú na kríž svojich sŕdc. A ja – skôr ako ma usmrtia – držím tento kríž tak pevne pri sebe, chcem pritiahnuť tieto duše a srdcia k sebe. Chcem, aby cez moju smrť opäť ožili. Ani po smrti som nezostúpil z kríža, na ktorom som zomrel na Kalvárii. Jozef a Nikodém ma z neho sňali. Leona, zlož ma z kríža vašich sŕdc, ktorými ma dobrovoľne, tak chladne, s otvorenými očami, najkrutejšie križujete.
Ako Ťa stiahnem z kríža, Ježišu môj, keď som malá ako bábo, tak slabá? – Príď s rebríkom. Láska k Bohu a k blížnemu – to budú dve zvislé ramená, a početné malé obete, skutky umŕtvovania, sebazaprenia, pokora, dôvera – to budú jednotlivé stupienky, po ktorých budeš stúpať do výšky. Popros svojho anjela strážneho, aby ťa sprevádzal, podporoval ťa, pretože stupienky rebríka sú ťažké a výška je tak veľká. A keď sa dostaneš tam, kde sú moje ruky a nohy pribité, povedz: „Tu som, môj Ježišu. Prišla som, pretože si ma zavolal, chcem ťa zložiť z kríža, pretože ťa milujem.“

14. STANICA: PÁN JEŽIŠ JE ULOŽENÝ DO HROBU
Na poslednej stanici sa moje srdce citeľne naplnilo teplom lásky. Ježiš znova povedal: Tento dotyk lásky by si nezažila, keby si nebola skľúčená a nevykročila na krížovú cestu. Aké milé mi je, keď medituješ o mojom utrpení. Vstupujem do tvojho srdca, aby som v ňom spočinul po útrapách kríža, ale toto srdce nech je pre mňa kvetinovou záhradou – skrze lásku.
Dnes nechcem vstúpiť do prázdneho a chladného hrobu sŕdc, pretože už neumieram – smrť nado mnou nemá moc. Takže ak je v nejakej duši strach zo smrti, nechám ju kráčať medzi živými a milujúcimi.
Napadlo mi, či na pohrebe Pána Ježiša boli prítomní apoštoli, alebo len Jozef z Arimatei a Nikodém. – Samozrejme, že boli. Bolo potrebné, aby ma tí, s ktorými som zostal tri roky, videli aj po smrti. Vieš, že na Kalvárii bol z apoštolov iba Ján. Počas umučenia sa ma Peter snažil nájsť. Ostatní apoštoli utiekli pred vojakmi, ukryli sa. Ale prišli po zložení môjho tela z kríža, pokryli moje rany bozkami, dotkli sa ich s láskou a zbožňovaním.
A potom vzali moje telo do hrobu, boli prví, ktorí ma adorovali s veľkou horlivosťou; a potom sa všetci zhromaždili vo večeradle. Apoštol Tomáš sa dotkol aj mojich rán. Vedel, že moje telo je mŕtve, bez života. Preto sa neskôr, keď jeho viera zakolísala, chcel dotknúť mojich rán. Dcéra moja, bolo potrebné, aby tí, ktorí mali ohlasovať moje umučenie a smrť, ma videli mŕtveho, aby mohli neskôr vydať svedectvo pravde a aby ich radosť a šťastie boli väčšie, keď ma uvidia vzkrieseného.

zdroj: Aleteia
il. obr.: Unsplash

Zdieľajte
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •