Obetovanie Pána podľa zjavení Márie Cecílie Baij

Priatelia, ponúkame Vám úryvok z pripravovanej knihy Život svätého Jozefa podľa zjavení nášho Pána Ježiša Krista Márii Cecílii Baij, OSB. Tejto abatyši benediktínskeho kláštora sv. Petra v Montefiascone (Taliansko) zjavil náš Pán v rokoch 1743 – 1766 celý život svätého Jozefa, priameho svedka Ježišovho narodenia, detstva a dospievania.

Keď uplynulo štyridsať dní po narodení Ježiša, Márii bolo dané poznať, že Jej Dieťa chce byť obetované v chráme, aby bol naplnený predpis Zákona. Počas predchádzajúcej noci zjavil anjel Jozefovi, že vôľou Najvyššieho je, aby za Ježiška bola obetovaná tradičná peňažná obeta, rovnako ako pri iných deťoch. Po prebudení začal Jozef chváliť a ďakovať Bohu za prejav Jeho vôle a posolstvo odovzdal svojej svätej manželke. Ona už bola informovaná o týchto veciach prostredníctvom Božského svetla. Obaja sa rozhodli odísť z Betlehema do Jeruzalema. Trochu ale prežívali pocit ľútosti, lebo boli nútení opustiť túto jaskyňu, ktorá im bola tak veľmi drahá. Veď tu sa naplnilo veľké tajomstvo narodenia Božieho Syna a tu zakúsili také mimoriadne a vzácne radosti s ich milovaným Ježišom. Na druhej strane sa veľmi tešili, keď si uvedomovali, že Božie Dieťa už nebude žiť v takom nepohodlnom a úbohom mieste. 

Keď sa pripravovali opustiť jaskyňu, vzala Mária svojho Ježiška a pritlačila si Ho k svojej hrudi, kým Jozef vzal na ramená malý uzlík s najdôležitejšími potrebami. Pred odchodom sa pomodlili na mieste, kde Spasiteľ spočíval v prvých chvíľach po narodení. To miesto si veľmi uctievali. Zaspievali hymny chvál svojmu Vtelenému Bohu a prosili Ho, aby im požehnal. Napokon vedno so svojím Spasiteľom a s Jeho milosťou sa vydali do Jeruzalema obklopení množstvom anjelov.

Aj keď bola zima, vzduch bol v tento deň pomerne príjemný, tak ako Mária prosila, aby jej Božský Syn nemusel trpieť chladom, keď sa spolu po prvýkrát vydali na cesty. Ako Matka Stvoriteľa sa stala aj Kráľovnou všetkých stvorených vecí. Jozefove vlastné želanie na cestu bolo teda tiež naplnené a vďaka nemu prežíval veľkú radosť. Ako kráčali svojou cestou, napĺňala ich útecha a jasot skrze nesmierne dobro, ktoré si so sebou niesli. Počas cesty nezažili žiadnu únavu ani dlhý čas. Boli svedkami rôznych nadprirodzených úkazov, ktoré Boh zjavil skrze svoje stvorenia – rastliny i zvieratá. Stromy sa skláňali, aby vzdali hold svojmu Stvoriteľovi, vtáky prilietali v húfoch, aby Pánovi zaspievali svoje pesničky. Jozef pozeral na tieto veci s úžasom, obrátil sa k Matke Božej a povedal: „Pozri, manželka moja, ako sa aj nerozumné stvorenia a zvieratá sklaňajú pred svojím Stvoriteľom a vzdávajú mu tú najväčšiu poctu, zatiaľ čo ľudské bytosti, ktorých prišiel spasiť, naďalej žijú svoje životy v bezohľadnosti. Je ich tak málo, ktorí Ho poznajú!

Hovoriac takto cez slzy a povzdychy dodal: “Ó, akí sme len šťastní! Máme to šťastie nielenže Ho poznať, ale s Ním aj prebývať! Ó, musíme mu vzdávať vďaky za také obrovské milosti a láskavosti!” Mária ako odpoveď zanôtila sladkú pieseň. 

Niekedy sa na svojej ceste zastavili, nie kvôli únave, ale preto, že Ježiško sa pýtal na čas do náručia Jozefa, aby ho hojne potešil. Vtedy dal poznať svoje túžby svojej Najsvätejšej Matke a ona Ho okamžite a v najväčšej radosti odovzdala Jozefovi. Potajme si želal, no neodvážil sa požiadať svoju manželku o takú výsadu. 

Vnútorne povzniesol svoju prosbu k Bohu, ktorý pozorne načúval jeho prosbám, a vyplnil mu jeho vrúcne želanie. Kľačiaci Jozef vzal dieťa z rúk Márie do náručia vo veľkej horlivosti a oddanosti.  Akonáhle ho objal, jeho srdce sa zapálilo láskou a zaplesalo tak, že jeho tvár zažiarila. Mária často vídala svojho manžela so žiarivými a mimoriadne krásnymi črtami v tvári. 

Boh jej udelil to veľké privilégium nahliadnuť do Jozefovej duše obohatenej o zásluhy a ozdobenej milosťami. Dostala tak neopísateľnú útechu. Veľmi sa radovala a ďakovala Bohu za to, že jej dal tak čistého a svätého manžela. Jozefovi povedala: „Ó, manžel môj, keby si len vedel, aká krásna je duša, keď je ozdobená cnosťami a bohatá na milosti a zásluhy!

Snažila sa zobrazovať krásu Jozefovej duše bez toho, aby mu dala vedieť, že to bola jeho vlastná duša. Svätý, vždy pozorný všetkému, čo povedala, odpovedal: “Ó, manželka moja, ako túžim, aby aj moja duša bola taká! Preto ťa prosím, modli sa k Bohu, aby ju nimi aj naozaj zaodel.” Mária v tom okamihu zjednotila svoje obety s tými, ktoré jej Syn obetoval večnému Otcovi. Navrhla, aby sa Jozef k nim pripojil v chválach a vďakyvzdávaní Bohu za všetky Jeho milosti a dary, a aby sa s nimi spojil v ich obetách a prosbách Nebeskému Otcovi. 

Opakovane prosil Máriu, aby mu prezradila, čo urobiť, aby potešil Boha. Vždy sa ho rôznymi spôsobmi snažila upokojiť splnením jeho prianí. Jozef mal naopak pocit, že jej dlhuje svoju najhlbšiu vďaku. Viac a viac jej to aj naznačoval. Svätý pár takto vykračoval po ceste. Spievali chvály, rozprávali sa o Božom milosrdenstve alebo obdivovali Božie skutky. Boli vďační Bohu za všetko, čo konal pre blaho celého ľudstva, a aj za to, akú útechu im dával. Akonáhle prišli do Jeruzalema, hneď sa pustili do príprav obetovania Ježiška v chráme. Jozef zaobstaral pre Božiu Matku dve holubice a dve hrdličky. Ako výkupné použil päť mincí. 

Počas tejto udalosti ho ešte viac ohromila veľkosť cností jeho manželky, najmä jej pokora, keď sa ona, nepoškvrnená a najčistejšia Panna Mária, chcela podrobiť očisteniu ako každá iná žena. Žasol aj nad Spasiteľovým pokorným podriadením sa. Želal si, aby bol obetovaný rovnako ako ostatné deti mužského pohlavia. Tento pozoruhodný dojem mal zostať v Jozefovom srdci, aby nad ním po celý život rozjímal a aby si spomenul na mnohé veci, ktoré Boží Syn a Jeho Najsvätejšia Matka vykonali nielen teraz, ale aj v minulosti. 

Mária, Jozef a ich Božie Dieťa vstúpili do chrámu, kde ich veľmi láskavo prijali prorok Simeon a Anna. Simeon prišiel do chrámu z vnuknutia Ducha Svätého, aby tam zažil naplnenie prisľúbenia, ktoré mu Boh dal, a to, že predtým než zomrie, bude mať tú česť uzrieť  novonarodeného Spasiteľa. 

Keď bola Máriina očista dokončená podľa predpisov Zákona, Simeon vzal Ježiška do náručia, aby Ho obetoval Bohu. Prežíval veľkú radosť, ako tak urobil, a pritom ho naplnil Duch Svätý. Spoznal Ježiša ako Spasiteľa a pozdvihol svoj hlas: „Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji podľa svojho slova, lebo moje oči uvideli tvoju spásu.” Bezprostredne na to prosil, aby mohol zomrieť hneď po prijatí zasľúbenej milosti. 

Náš svätý Jozef všetko pozorne sledoval. Videl, ako sa Božie dieťa zahalilo do veľmi jasného svetla. Tento pohľad ho tak naplnil útechou, že mu chvíľu v uchvátení boli odhalené tajomstvá týkajúce sa obetovania Božieho Dieťaťa. 

Keď Simeon nejaký čas držal svojho Vteleného Boha v náručí a radoval sa z Jeho prítomnosti, Matka Božia zaplatila za svoje Dieťa piatimi mincami a starec jej vrátil Syna. Ježiš sa zaradoval, keď sa ocitol v náručí matky. Jozef medzitým pozorne sledoval všetko, čo sa udialo. Simeon zablahoželal Matke Božej k veľkej pocte, ktorá jej bola udelená, a povedal jej, že jej dieťa bude predurčené na pád a na povstanie pre mnohých. A tiež, že mnohí mu budú odporovať a jej vlastné srdce bude prebodnuté mečom. 

Jozefa zasiahol zármutok, keď to prorok povedal Márii. Bol si do určitej miery vedomý toho, čo tieto slová znamenali. Snažil sa potlačiť svoje pocity úzkosti, ale napriek tomu ním podľahol a rozplakal sa. Slová proroka Simeona boli v tej chvíli nezmazateľne vtlačené do jeho srdca. Spôsobovali mu neustále utrpenie. Matku Božiu však veľmi zasiahli, pretože v duši predvídala a videla všetko, čo malo prísť. Meč smútku zostal prebodnutý v Jej panenskom srdci počas celého jej života. 

Aj prorokyňa Anna rozprávala Márii predpovede utrpenia a smrti jej Syna. Jozef však úplne nepochopil všetko, čo bolo povedané, inak by zomrel v mukách. Bol už tak zarmútený Simeonovými slovami, že mu Boh musel pomôcť svojou milosťou, aby mu zabránil omdlieť. Mária, na druhej strane, držala svoj zármutok v sebe.

Hoci jej boli tieto veci dokonale známe, nanovo ňou prenikla najbolestnejšia rana, keď jej Simeon a Anna tak obrazne vysvetľovali proroctvá týkajúce sa budúcich utrpení a smrti jej Syna. To všetko si nielenže ponechala pre seba, ale dokonca sa snažila zahnať smútok svojho manžela, ako sa tu o tom bude neskôr písať. 

Jozef cítil, že je silne pobádaný, aby sa o týchto veciach rozprával s Máriou viac, ale v tom čase museli nejakú chvíľu zostať v chráme, kde obetovali dary od kráľov z východu. Mária neustále túlila svoje Božie Dieťa k hrudi a zároveň mu preukazovala lásku, súcit a vzdávala vďaky. Prosila Ježiša, aby Jozefa vo svojom milosrdenstve potešil v tejto hroznej núdzi. Božské Dieťa sa postaralo, aby bola jej žiadosť vyplnená.

zdroj: z knihy Život svätého Jozefa
il. obr.: tu

Zdieľajte
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •