Prvý kontakt s Japonskou cirkvou môže byť šokujúci. Maličké, chudobné kostolíky, často so statusom katedrály, sú zvláštnym znakom japonského katolicizmu. Vo veľkých metropolách sa nedajú nájsť ľahko, často sú ukryté niekde bokom. Niekedy sú vedľa nich – ako v Tokiu – veľké katolícke rehoľné univerzity. Prázdne steny, niekoľko obrazov a veriaci, ktorí sa ticho klaňajú Najsvätejšej sviatosti. Nič veľké, nič, čo by sa na prvý pohľad zapamätalo. Nič, čo by sa dalo krásne zachytiť na pohľadniciach. Výnimkou je katedrála v Nagasaki alebo prvý chrám postavený v tomto meste, kostol Oura. Naozaj zaujmú nielen svojou úžasnou históriou, ale aj – v prípade Oury – bielou siluetou a peknými vitrážami. Katedrála je zasa o to zaujímavejšia, že sa pozdvihla z ruín po tom, čo necelého pol kilometra od jej veží zhodili atómovú bombu. Medzi veriacimi, ktorých rok čo rok ubúda, nevidno žiadnu zvláštnu duchovnú moc. V neveľkom farskom kostolíku v Akite (akých je v Japonsku väčšina) ma miestny farár, verbista z Filipín, ubezpečoval o tom, že práca na tomto mieste je jeho splneným snom. Ale keď som sa začal pýtať na štatistiky, zrazu zosmutnel. „Viete, tento rok sme mali pätnásť pohrebov, tri krsty a žiadne manželstvá,“ povedal. „V nedeľu máme päť svätých omší. Na prvej je sedem ľudí, na druhej pätnásť, na tretej sedemnásť, na štvrtej päť a na piatej asi dvadsať, ale to je filipínska svätá omša,“ dodal. Oči sa mu smiali, ale keď začal rozprávať o umierajúcej farnosti, žiara v nich vybledla. Nie inak o každodennom živote kresťanov v Japonsku hovoril salezián otec Tadeusz Soboň, ktorý už niekoľko rokov žije a pracuje v krajine vychádzajúceho slnka. Aj on zdôraznil, že Japoncov je veľmi ťažké obrátiť. Mnohí z nich sú ochotní rozprávať sa o kresťanstve alebo čítať evanjelium, ale keď dostanú ponuku na krst, vyhýbajú sa rozhodnutiu. „Preto mnoho misionárov v Japonsku nikoho nepokrstilo, hoci tu pôsobia už dlhé roky,“ uviedol rehoľník. Tieto postrehy potvrdzujú aj samotní Japonci, ktorí síce dychtivo diskutujú o kresťanstve, ale na otázku o obrátení odpovedajú smiechom ako jeden z mojich diskutujúcich v Tokiu: „Prečo by som to robil? Aby som bol v kostole každý týždeň? Ako šintoista som tam, kde chcem, ale ako katolík by som mal veľa povinností. Načo mi to je?“ Toto je v Japonsku bežný postoj.

V Japonsku už nejaký čas nepanuje voči kresťanstvu nepriateľstvo. Nahradila ho úplná ľahostajnosť. Odkiaľ to pochádza? Existuje veľa náznakov, že zo špecifi ckosti japonskej religiozity všeobecne. Na rozdiel od Európy sa v krajine vychádzajúceho slnka nestretávame s ateistami alebo agnostikmi, ale je ťažké jasne deklarovať, akého vyznania je Japonec. Najčastejšia odpoveď – trocha žartovne – je, že sa narodil ako šintoista, oženil sa ako kresťan a zomrie ako budhista. A nie je to lož. Stáva sa, že dieťa po narodení zanesú do šintoistického chrámu, kde dostane požehnanie, svadby mávajú Japonci často u protestantov (bez podmienky krstu, ale v peknom zbore a so sálou prispôsobenou na bankety) a špecialistami na pohreby sú budhistickí mnísi, ktorí sa zaoberajú všelijakými rituálmi súvisiacimi so smrťou. Problém s celým týmto náboženským špekulovaním je len taký, že Japonci v podstate nepraktizujú nič vážne. Šintoizmus v ich živote je obmedzený na niekoľko návštev chrámu ročne, kde zazvonia na zvončeky, dostanú rôzne „požehnania“ a poprosia o podporu v podnikaní. Hoci v Japonsku, samozrejme, existujú starobylé a zaslúžilé zenové kláštory (alebo iné školy), vo väčšine menších kláštorov (názov môže byť mätúci, lebo kňazi alebo mnísi sú prevažne ženatí a hodnosť predstaveného chrámu sa dedí z otca na syna) sa budhizmus obmedzuje na modlitby za zosnulých a vyberanie príslušných poplatkov za ne. Ak si niekto myslí, že v nich zažije satori alebo dostane koan, ktorého meditácia ho bude viesť k osvieteniu, potom sa mýli. Nič také. Japonská verzia budhizmu nemá veľa spoločného s jeho indickými alebo dokonca čínskymi koreňmi.

Počas posledných storočí sa viackrát vyvíjalo úsilie o spojenie šintoistickej viery s japonskou verziou budhizmu […]. Väčšina Japoncov môže praktizovať rituály šintoizmu aj budhizmu bez toho, aby v tom videli protirečenie,“ zdôrazňuje Joy Hendry.

Prečo taká ľahostajnosť voči doktrinálnym rozdielom? Zdá sa, že vyplýva z toho, že priemerný Japonec má mimoriadne pragmatický prístup k náboženstvu a religiozite. Modlí sa, obetuje v tisícoch šintoistických svätýň, prijíma veštby alebo sa zúčastňuje na obradoch, ktoré vykonávajú kňazi, keď potrebuje niečo vybaviť s božstvami. Inak necháva tieto problémy bokom a zameriava sa na svoju prácu. Budhizmus sa praktizuje takmer identicky, rozdiel je len v tom, že netlieskate pred oltárom v budhistickom chráme, ale v tichosti zložíte ruky. Pre niekoho, kto prichádza do Japonska z katolíckej krajiny, to môže byť šokujúci prístup, ale tak to obyvatelia krajiny vychádzajúceho slnka robia. Náboženstvo tu nie je izolovaným prvkom života ani doktrínou (šintoizmus nemal doktrínu až do éry Meidžiovcov, teda do druhej polovice 19. storočia, a tá bola vytvorená na posilnenie štátu a budovanie jeho moci), ale je to súbor šamanských zvykov a praktík, ktoré siahajú ďaleko do minulosti a mali slúžiť len na vybavenie záležitostí so sférou sacrum.

Tento úryvok pochádza z knihy Akita: Krv a slzy Matky, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.