V severnom Taliansku, v úrodnej Lombardii, neďaleko mesta Mantova na peknej rovine leží mestečko Castiglione delle Stiviere. Tamojší zámok bol v druhej polovici 16. storočia sídlom castiglionského markíza Ferranteho Gonzágu, kniežaťa Rímskej ríše, ktorého rod už po dve storočia vládol v mantovskej zemi, ktorú dostali ako ríšske léno a ktoré bolo od čias Karola V. lénom španielskej koruny. Talianske kniežatá sa kvôli tomu často zdržiavali v Madride. Tu na dvore kráľa Filipa II. sa markíz Ferrante zoznámil s Martou, dcérou baróna Baltazára Taniho a dvornou dámou španielskej kráľovnej Alžbety.

24. júna 1566 uzavreli pred Božou tvárou manželský zväzok. Tento rok bol výnimočný aj tým, že nastúpením nového pápeža, svätého Pia V., sa stal jubilejným rokom. Niet pochýb, že sa budúci manželia o svojom sobáši poradili s Bohom; Ferrante bol príkladný kresťan a Marta vynikala nielen obdivuhodnou zbožnosťou, ale i štedrosťou k chudobným.

Obaja boli pre svoju vľúdnosť a láskavosť nadmieru obľúbení aj u svojich poddaných. Vzorný príklad panstva nabádal k dobru aj sluhov. Ferrante a Marta im naozaj išli príkladom. Hoci mali v zámku domácu kaplnku, každú nedeľu a vo sviatok chodievali na svätú omšu do farského chrámu, zasvätenému svätému Nazáriovi a Celzovi. Podľa nich sa riadili aj obyvatelia mestečka, starí i mladí. Každý si prial namiesto sedenia doma byť v Božom stánku spolu s milovaným panstvom.

Vďaka presným prameňom sme sa dozvedeli i to, že najskvostnejšou ozdobou markízy Marty bola milosrdná láska k blížnemu a nefalšovaná srdečná zbožnosť. Ako pravá kresťanka sa tešila na chvíľu, keď sa stane matkou. Priala si, aby sa jej syn – ak jej ho Boh požehná a bude to možné – venoval cirkevnej službe. Vravievala, že pre matku nemôže byť väčšej cti a radosti, ako keď sa jej syn ochotne odovzdá Bohu. A pani Marta o to aj sama každodenne žiadala Boha vrúcnymi modlitbami. Jej túžba sa napokon naplnila, i keď príchod malého človiečika na svet bol bolestivý a matka zaň takmer zaplatila životom. Pani Marta však ani v najväčšom nebezpečenstve nestratila vieru a dôveru v Boha. Sľúbila, že keď zachová jej synčeka pri živote, obetuje ho Panne Márii v slávnom pútnickom chráme v Lorete.

Lekári naznačovali, že dieťa ani matka bez zázraku neprežijú, no Boh vypočul Martine vrúcne prosby, ako aj modlitby jej manžela. V stredu, 9. marca 1568 večer, sa castiglionským zámkom rozľahol plač novorodeniatka, ktoré bolo svojím príchodom na svet odovzdané Preblahoslavenej Panne Márii a ktoré sa neskôr malo stať obdivuhodnou nádobou milostí a krásnym vzorom čistoty a nevinnosti. Dieťa pri krste dostalo meno Alojz, ktoré sa v rode Gonzágovcov tešilo zvláštnej obľube. Jeho krst bol zapísaný do castiglionskej matriky farnosti s poznámkou: „Nech žije šťastne, nech žije bohumilo naveky k blahu človečenstva!“

O tom, že sa toto prianie vyplnilo, nám neskorší život svätca dáva jasné dôkazy.

Alojz sa už v najútlejšom veku líšil od iných detí. Vraví sa, a dokladajú to aj hodnoverné rodinné správy, že ani neplakal, ale lásku a úctu všetkých si získaval vľúdnosťou a nežnosťou, ktoré sa na jeho tváričke zračili už v kolíske. Komorná, ktorej bolo dieťa zverené do zvláštnej opatery, s dojatím rozprávala, že sa jej zdá, akoby na rukách držala anjela, a nie pozemské dieťa.

Maličký Alojz, ktorý ešte ani nevedel rozprávať, už prejavoval zvláštnu lásku k chudobným. Keď videl žobráka, všelijakými posunkami a gestami nežných rúčok dával mamičke najavo, aby ho obdarovala. Markíza Marta potom častejšie dávala almužnu v prítomnosti alebo prostredníctvom malého synčeka Alojza, nad čím on prejavoval veľkú radosť. Tak to až doteraz robia múdri a zbožní kresťanskí rodičia, keď už od detstva vštepujú svojim deťom lásku k blížnemu a núdznemu.

Dobrá matka Marta veľmi často označovala svojho miláčika znamením svätého kríža a do detskej pamäti mu ukladala najsvätejšie mená. Prvé slová, ktoré malý Alojz vedel vysloviť, boli Ježiš a Mária. A keď sa potom naučil Otče náš a Zdravas’, Mária, bolo jeho najväčšou radosťou modliť sa ich.

Markíza Marta s potešením pozorovala neobyčajný vývoj duševných schopností svojho drahého syna a zvlášť jeho obdivuhodnú zbožnosť. Postupne začínala tušiť, čím bude v dospelosti. Otca však toto synovo smerovanie veľmi netešilo. Prial si mať doma bojovníka, z ktorého by sa neskôr stal statočný panovník, preto mal v tomto ohľade viac zaľúbenia v druhorodenom synovi Rudolfovi.

Tento úryvok pochádza z knihy Svätý Alojz Gonzága, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.