Čo sa deje na omši? Úvaha biskupa Roberta Barrona

Je to stretnutie so skutočným Telom a Krvou Ježiša Krista a je to aj dialóg, modlitba a hra.

Ako iste mnoho katolíkov vie, Druhý vatikánsky koncil výborne poznamenal, že liturgia je „prameňom a vrcholom kresťanského života.“ A nasledujúc rôzne podnety veľkých osobností liturgického hnutia v prvej polovici 20. storočia vyzval na plnú, vedomú a aktívnejšiu účasť na liturgii zo strany katolíkov.

Sen 2. vatikánského koncilu o oživení liturgického povedomia a praxi sa na západe akosi nezrealizoval, to je zrejmé. V pokoncilových rokoch sa účasť na omšiach v Európe, Severnej Amerike a Austrálii znížila. Počet katolíkov, ktorí pravidelne chodia na omšu v týchto častiach sveta, sa pohybuje niekde medzi 10 a 25 percentami. Preto nie je prekvapujúce, že mimoriadny počet tých, ktorí sa na Západe identifikujú ako katolíci, majú veľmi malé predstavy o tom, čo je v skutočnosti omša. 31-ročná kňazská služba biskupa Roberta Barrona ho presvedčila, že aj pre veľký počet tých, ktorí chodia na omšu, je liturgia akýmsi náboženským jamboree (slávnostné zhromaždenie delegátov skautských organizácií).

Takže čo je omša? Čo sa deje počas tejto modlitby? Prečo je to začiatkom a vyvrcholením toho, čo znamená byť kresťanom? V priebehu tohto krátkeho článku sa podelíme o pár základných pohľadov.

 

Omša je stretnutie

Po prvé, omša je privilegovaným stretnutím so živým Kristom. Kresťanstvo nie je filozofiou, ideológiou alebo náboženským programom. Je to priateľstvo so zmŕtvychvstalým Synom Božím. Niet jednoduchšieho spojenia s Ježišom než skrze omšu. Zvážte na chvíľu dve hlavné rozdelenia omše: liturgia slova a liturgia Eucharistie. Keď sa stretneme s určitou osobou vo formálnom prostredí, zvyčajne robíme dve veci. Stretneme sa, spolu pohovoríme a potom sa najeme. Skúste premýšľať o prvej časti omše ako o výmene či rozhovore medzi Božím Synom a údmi jeho mystického tela. V modlitbách a intervenciách kňaza, no najmä v slovách Písma sa Ježiš prihovára svojmu ľudu. V piesňach, odpovediach a žalmoch hovoria ľudia späť k Ježišovi. Je to, ak to pochopíte, krásny rozhovor medzi Pánom a tými, ktorí sú v ňom naočkovaní krstom. V priebehu tohto temperamentného rozhovoru sa zväzok hlavy (Krista) a údov (ľudí) zintenívňuje, posilňuje a utvrdzuje. Keď sa porozprávame, sadneme si, aby sme sa najedli, no nie obyčajným jedlom, ale hostinou Pánovho Tela a Krvi, ktorú ponúka sám Ježiš. Prijímanie, ktoré započalo volaním a odpoveďami počas prvej časti omše, je teraz prenesené na miesto neprekonateľnej intenzity (aspoň teda na tejto strane nebies). A tak môžu veriaci jesť Telo a piť Ježišovu životodarnú Krv.

 

Omša je hra

Máme samozrejme na mysli hru ako na niečo menej vážne, niečo voľnejšie a menej dôležité ako práca. Práca je vždy podriadená viac než len koncu, slúži vyššiemu dobru. Robím niečo na svojom aute, aby som ním mohol jazdiť. Pracujem na pracovisku, aby som si zarobil peniaze. Pracujem okolo domu, aby mohol byť príjemnejším miestom pre život, atď. Ale hra nemá žiadny nejaký motív, žiaden koniec, ktorému je podriadená. Hrám baseball alebo pozerám golf, idem na koncert, zaoberám sa filozofickými špekuláciami, čítam rozsiahly román, a to jednoducho preto, že je to dobré. Tieto aktivity sú v klasickej tradícii označované ako „neviazané“, práve preto, lebo sú oslobodené od cieľa.

Prečo je omša taká dôležitá? Prečo je to „zdroj a vrchol“ kresťanského života? Na tieto otázky by sa dalo povedať toho oveľa viac, ale stačí povedať, že je to najkrajšie stretnutie medzi priateľmi a že je to očakávanie hry, ktorá bude našou trvalým záujmom v nebi.

 

zdroj: Aleteia
il. obr.: 

Zdieľajte
  • 44
  •  
  •  
    44
    Shares